Podporovať ľudské práva, najmä ľudské práva tých najmenších, ako saleziánska cesta podporovania kultúry života a premeny štruktúr. Preventívny systém dona Bosca sa veľmi silno premieta do sociálnej oblasti: chce spolupracovať s mnohými inými inštitúciami na premene spoločnosti prácou na zmenách životných kritérií a vízií, na podporovaní kultúry druhého človeka, skromného životného štýlu, neustáleho postoja nezištného podelenia sa a angažovania za spravodlivosť a dôstojnosť každej ľudskej osoby.
Výchova pre ľudské práva, najmä pre práva maloletých, je privilegovanou cestou, ako v rozličných okolnostiach uplatňovať prevenciu, integrálny ľudský rozvoj, budovať lepší, spravodlivejší, zdravší svet. Jazyk ľudských práv nám umožňuje aj dialóg a začlenenie našej pedagogiky do rozličných kultúr nášho sveta.

(z podstatného obsahu Strenny hlavného predstaveného na rok 2008)

“VYCHOVÁVAŤ PRE ĽUDSKÉ PRÁVA:

mladí misionári medzi mladými pre ľudský rozvoj a aktívne a zodpovedné svetové občianstvo "
Carola Carazzone

Volanie porušovania ľudských práv

Situácia ľudských práv na celosvetovej úrovni je desivá. Každú minútu, každú sekundu sa páchajú hrubé a veľké zločiny proti dôstojnosti osoby a jej základným právam a slobodám.
Neexistujú imúnne krajiny alebo spoločnosti.
Otázka ľudských práv nie je otázkou rozvojových krajín.
Práve krajiny, ktoré samy seba definujú ako krajiny „s pokročilou demokraciou“, stále častejšie schvaľujú politiku ľudských práv, ktoré môžeme definovať ako krajiny „dvojakej miery a dvojakého metra“.

Napríklad Taliansko na jednej strane vedie v sídle Spojených národov mimoriadne dôležitý boj za medzinárodné moratórium trestu smrti, alebo zohráva kľúčovú úlohu v rokovaniach, ktoré priviedli k schváleniu Dohovor o právach ľudí s postihom – poslednému z ôsmych základných dohovorov OSN z oblasti ľudských práv, podpísanému 30. marca 2007 –, na druhej strane nie je ochotné ratifikovať – ako napokon žiadna krajina západnej Európy –Dohovor OSN o právach migrujúcich pracovníkov alebo garantovať zákonnú zodpovednosť za podujatia v oblasti ľudských práv, alebo nie je ďalej ochotné zabezpečiť si na celonárodnej úrovni nezávislú autoritu na podporu a ochranu ľudských práv, čím nespĺňa predmetné rezolúcie Spojených národov a Rady Európy a zostáva na chvoste nielen na európskej úrovni.

Mimo Talianska spomeňme napríklad prekážky, ktoré kladú mocné ekonomické lobistické skupiny v Spojených národoch účinnému uznaniu práva na zdravé životné prostredie, alebo prekážky kladené krajinami, ktoré sa prehlasujú za „konsolidované demokracie“, uznaniu práva – v záväzných medzinárodných právnych nástrojoch – na rozvoj alebo tiež práva na oslobodenie od hladu a od smädu s následnými súvzťažnými právnymi povinnosťami aj v kvantitatívnych a kvalitatívnych termínoch medzinárodnej spolupráce; alebo pomyslime tiež na prekážky kladené preto, aby sa bránilo medzinárodnej súdnej právomoci nad vojnovými zločinmi a zločinmi proti ľudskosti.

Veľmi často mnohé krajiny prijímajú politiku ohľadne ľudských práv falošnú, pretože je dichotomická (dvojznačná – pozn. prekl.): určité práva áno, iné nie; za niektoré zraniteľné skupiny áno, za iné nie; teoretické uznanie snáď, účinná vymožiteľnosť práva – s následnými reštrikciami aj s odvolaním sa na národnú zvrchovanosť – takmer nikdy.
Je pravda, že ak sa pozerá na dejiny ľudských práv z diachronickej perspektívy, nemožno si nevšimnúť, že až do pádu Berlínskeho múra nebolo pravdepodobne možné ani dúfať v pokrok dosiahnutý počnúc rokom 1990: v roku 1990 len 10% krajín sveta malo ratifikovaných vtedajších šesť hlavných Medzinárodných dohovorov o ľudských právach, v roku 2000 sa to číslo veľkolepo zvýšilo a dosiahlo takmer polovicu všetkých krajín, pričom päť z dohovorov ratifikovalo viac ako 140 krajín.
Okrem toho veľmi mnohé východné krajiny v dôsledku pádu berlínskeho múra zaradili ľudské práva do vlastných národných ústav, ako sa ešte predtým udialo v mnohých afro-ázijských krajinách po dosiahnutí nezávislosti od koloniálnych režimov.
Mnohé krajiny v posledných rokoch zaradili do školských programov výchovu k ľudským právam a vytvorili nové inštitúcie na podporu ľudských práv a aby mohli čeliť ich porušovaniu: garantujúce úrady, nezávislé národné komisie, ombudsmanov, občianskych obhajcov.
Ďalej v 90-tych rokoch sa založili Medzinárodné trestné tribunály pre bývalú Juhosláviu, pre Rwandu, zakiaľ čo v roku 2000 bol založený Špeciálny súd pre Sierra Leone, v roku 2003 Špeciálny tribunál pre Kambodžu a prvého júla 2002 po viac ako polstoročí kampane za jeho založenie začal existovať trvalý Medzinárodný trestný súd.

Ak je pravda, ako sme povedali, že si nemožno nevšimnúť tieto výsledky, jestvuje volanie – kde je to vôbec krik a nie ohlušujúce mlčanie –o hrubom porušovaní dôstojnosti a slobody človeka, ktoré sa každodenne rozlieha zo štyroch kútov zeme.
Je to krik miliardy a 100 miliónov ľudí, ktorí žijú z menej ako jedného dolára na deň; krik 2,8 miliardy ľudí, ktorí žijú z menej ako 2 dolárov na deň; krik miliardy a 200 miliónov, ktorí nemajú prístup k pitnej vode, a 2 miliárd a 600 miliónov, ktorí nemajú prístup k žiadnej lekárskej starostlivosti; krik 854 miliónov ľudí, ktorí sú v dospelosti analfabetmi; krik 25 miliónov ľudí internally displaced (prinútených utekať v rámci svojej krajiny), krik každej tretej ženy na svete, ktorá podstúpila násilie.

„Medzinárodné spoločenstvo musí určiť nové spôsoby a prostriedky, aby odstránilo súčasné prekážky a aby pristúpilo k výzvam úplne realizovať všetky ľudské práva a odstránilo neustále porušovanie ľudských práv, ktoré ešte vo svete existuje.“
Práve toto je výzva v oblasti ľudských práv: ako zaručiť praktickú účinnosť abstraktne proklamovaných práv? Čo urobiť pre odstránenie neprestajného porušovania ľudských práv, ktoré ešte vo svete existuje? Čo urobiť, aby sa tomuto porušovaniu predchádzalo? Aké zmeny myslenia a konania navrhnúť, aby sa urobil koniec dnešným porušeniam?

Pre nás ako saleziánov je táto výzva zameraná predovšetkým na prevenciu, na prelomenie začarovaného kruhu, ktorý upevňuje neustále porušovanie práv a dôstojnosti človeka, na podporovanie rozšírenej kultúry ľudských práv, schopnej vyjsť z miestností právnikov a filozofov práva, aby sa stala dedičstvom ľudstva.
Je to výzva vychovávať mladých ľudí k osobnej a spoločnej účasti a angažovaniu sa za ľudský rozvoj, aby sa stali aktívnymi subjektami zodpovedného svetového občianstva.

Saleziánska charizma na podporu a ochranu ľudských práv

Už 150 rokov sa saleziáni snažia v 130 krajinách podporovať a chrániť to, čo dnes právnici definujú ako práva detí a dospievajúcich, na základe prednostnej saleziánskej voľby zvlášť práva tých najchudobnejších a najzraniteľnejších.

Nedávne medzinárodné uznanie detí a dospievajúcich za subjekty práv nepochybne vytvorilo jednu zo základných etáp hnutia za podporu a ochranu ľudských práv a základných slobôd.
Prijatie Newyorkského dohovoru zo strany Valného zhromaždenia Spojených národov dňa 20. novembra 1989 predstavuje cieľ 70 rokov požiadaviek zdola a začiatok podpory a ochrany detí a dospievajúcich na základe nového videnia a v novej perspektíve s mnohými prvkami, ktoré sú spoločné so saleziánskym ponímaním dieťaťa.
Newyorkský dohovor, momentálne ratifikovaný 192 krajinami, ukazuje aspoň na normatívnej úrovni prechod od nazerania na zraniteľné, „núdzne“ dieťa ako na predmet ochrany alebo aj predmet utláčania, k nazeraniu na zraniteľné dieťa ako na subjekt vlastných práv v plnom zmysle, ako na vykonávateľa ľudského rozvoja.
Dieťa chudobné, analfabet, postihnuté, opustené, dieťa, ktoré porušuje trestný zákon alebo žije na ulici, už nemožno považovať v „najlepšej“ z hypotéz za obeť spoločnosti a v „najhoršej“ hypotéze za hrozbu pre spoločnosť, ktorú z nej treba oddeliť a internovať do ústavu.
S Newyorkským dohovorom, ktorý predstavuje referenčný právny rámec prakticky pre všetky krajiny na svete, sa perspektíva aspoň teoreticky mení: od politiky naliehavého nebezpečenstva, založenej na potrebách, na politiku založenú na právach, od rozdeľovania základných tovarov a služieb adresovaného zhora smerom nadol pasívnym príjemcom pomoci, k dlhodobému budovaniu individuálnych a spoločenských schopností (capabilities, ktoré vypracoval Amartya Sen), zdola smerom nahor.

Je nádherné študovať aplikačné smernice Newyorkského dohovoru a medzinárodného práva o ľudských právach, keď poznáme dona Bosca.
Don Bosco zaiste nemohol hovoriť o ľudských právach detí a dospievajúcich (neexistovala ani taká právnická kategória!), ale don Bosco bol predchodcom mnohých prvkov takého nazerania na dieťa a na dospievajúceho, ktoré sa dnes definuje na základe ľudských práv.
Don Bosco nás učí o celistvosti človeka, a prístup založený na ľudských právach vyžaduje aplikovanie princípu nedeliteľnosti a vzájomnej závislosti VŠETKÝCH základných práv človeka – občianskych, kultúrnych, ekonomických, politických a sociálnych.
Don Bosco nás učí integrálnej výchove k čestnému občianstvu, a prístup založený na ľudských právach vyžaduje aplikovanie princípu diferencovanej spoločnej zodpovednosti za podporu a obranu všetkých ľudských práv pre všetkých.
Don Bosco nás učí každého vnímať ako jedinečného, a prístup založený na ľudských právach vyžaduje – v každom prípade osobitne – aplikovanie princípu vyššieho záujmu , ktorým je záujem maloletého.
Don Bosco nás učí, že dieťa je stredobodom ako aktívny a zúčastnený subjekt, a prístup založený na ľudských právach vyžaduje aplikovanie princípu aktívnej, slobodnej a významnej účasti maloletých.
Don Bosco nás učí: „stačí, že ste mladí, aby som vás veľmi miloval“, a prístup založený na ľudských právach vyžaduje trvalé, všeobecné a pozitívne uplatňovanie princípu nediskriminovania.

Je mnoho saleziánov, ktorí sa každodenne angažujú za práva detí a dospievajúcich, aby im dali dôstojnosť a boli pre nich hlasom, aby prelomili bludný kruh chudoby, porušovania ľudských práv, zaostalosti. Dokonca bez toho, že by niekedy čítali Newyorkský dohovor alebo študovali Amartya Sena, jednoducho preto, lebo milujú a vychovávajú spôsobom dona Bosca.

Ale výchovná a spoločenská výzva, ktorú nám dnes predkladá hlavný predstavený prostredníctvom strenny 2008, je ešte širšia a týka sa všetkých saleziánskych diel: škôl, oratórií, farností, a nielen diel, ktoré sa zaoberajú vytlačenými na okraj spoločnosti.

Výzva, ktorú nám predkladá hlavný predstavený

Strennou na rok 2008 hlavný predstavený predkladá saleziánskej rodine strhujúcu výzvu – práve vychádzajúc z volania hrubého a veľmi závažného porušovania ľudských práv, zvlášť práv detí a dospievajúcich: „podporovanie ľudských práv je saleziánska cesta na podporu kultúry života a premeny štruktúr“.

Je to výzva pre samotnú – pedagogickú a výchovnú – saleziánsku charizmu.
Saleziáni, prítomní v 150 krajinách, vychovávajú každý rok milióny chlapcov a majú jedinečné celosvetové zastúpenie, aby mali vierohodný hlas na svetovej úrovni ohľadne podporovania ľudských práv, vo výchove k aktívnemu a zodpovednému svetovému občianstvu, v budovaní „spravodlivejšieho, lepšieho a zdravšieho sveta“.

Výchova je dnes príliš často výchovou trhovou, v službe udržiavania status quo, ktorý v ére globalizácie neprestáva stále viac zhromažďovať bohatstvo do malého počtu rúk, malému počtu ľudí, do niekoľkých skupín, do niekoľkých krajín, a zároveň chudobu robí spoločenským javom.
„Dráma moderného ľudstva – učí nás hlavný predstavený – spočíva v rozkole medzi výchovou a spoločnosťou, v oddelenosti medzi školou a občianstvom“.
Saleziánska výchova však má byť „výchovou k hodnotám, podporovateľkou a vytvárateľkou zodpovedného občianstva“.
Hlavný predstavený nám hovorí o výchove smerujúcej k ľudskému rozvoju a o pastorácii angažovania a potvrdzuje, že saleziánska výchovná ponuka zameraná na úctu k iným kultúram, na kultúru spravodlivosti, solidarity, premeny štruktúr, hoci sa rodí z prednostnej voľby pre tých najchudobnejších, musí sa týkať všetkých saleziánskych diel a nezredukovať sa na diela zamerané na vytlačených na okraj spoločnosti.

Čo dnes pre saleziánov znamená formovať čestných občanov?
Čo dnes znamená vychovávať k aktívnemu, zodpovednému svetovému občianstvu, ktorému ležia na srdci osudy spoločnosti a ľudstva, ktoré už je globalizované.

Práve v tejto perspektíve výchova K ľudským právam a PRE ne – ako trvalá výchova, schopná pohnúť dieťa a potom dospelého k osobnému a spoločenskému angažovaniu, k spoločnej diferencovanej zodpovednosti za ľudský rozvoj – dostáva pre saleziánov oprávnenú závažnosť.

Potreba preventívneho prístupu k ľudským právam

Otázka výchovy k ľudským právam je otázkou celkom novou.

Dlhý čas bola perspektíva hnutia za ľudské práva príliš často výlučne perspektívou „trestnou“: udávať porušovania až potom, ako sa tieto spáchali.
Dnes je oznamovanie porušovania ľudských práv zaiste základnou zbraňou, aká je k dispozícii mimovládnym organizáciám, združeniam, jednotlivcom, tým skôr dnes, keď informačná éra umožňuje prostredníctvom nových technológií (blog, chat, fórum on line), ale aj počítača a prístupu na internet pripojiť sa k medzinárodným kampaniam, hnutiam, výzvam v prospech ľudských práv.

Verejné odsudzovanie môže neraz poslúžiť na záchranu života obete.
Takéto odsudzovanie môže byť okrem toho užitočné na to, aby sme robili citlivými nové osoby, bežných ľudí, ktorí by sa za normálnych okolností nezaujímali o otázky ľudských práv – myslím na veľké kampane proti používaniu detských vojakov, proti trestu smrti, v ktorých úloha verejnej mienky bola podstatná.

Verejné odsudzovanie je živým nástrojom nielen ex post (dodatočne – pozn. prekl.) na obranu už porušených práv, na nastolenie spravodlivosti, ale aj ex ante (vopred) na podporovanie ľudských práv, na šírenie citlivosti kvôli predchádzaniu ich porušovania.
Problémom však je, že výlučnosť perspektívy verejného odsudzovania, ktorá charakterizovala až do najnovších čias veľkú časť činnosti za ľudské práva, sa môže ukázať ako obmedzujúca.

Je naozaj potrebné šíriť kultúru ľudských práv, vychovávať k ľudským právam, presviedčať skôr ako zakazovať; predchádzať skôr ako liečiť.
Doteraz sa investovali smiešne malé zdroje do prevencie, do školskej i mimoškolskej výchovy k ľudským právam.
Pomyslime len, že v Taliansku ľudské práva a ich systémy podpory a ochrany nie sú povinným vyučovacím predmetom ani na právnickej fakulte.
Je zrejmé, že jednotlivý profesor, ak je zvlášť citlivý na túto tému, ju môže zaradiť do vyučovania ústavného práva, medzinárodného práva, filozofie práva alebo dejín právnického myslenia, ale takéto prípadné diskrétne vyučovanie sa nám nezdá postačujúce.

Poznanie je, ako je známe, najúčinnejšou formou kontroly, nakoľko umožňuje buď využitie medzinárodných, regionálnych či národných právnických prostriedkov, ktoré sú k dispozícii – hlásenie Vysokému komisariátu v Ženeve, podanie prípadu na Výbor pre odstraňovanie diskriminácie žien, spísanie alternatívnej správy, atď. – alebo kontrolovať vykonávanie verejnej moci a primeranosť politiky, ktorú ony pripravujú na uskutočňovanie ľudských práv.
A predsa aj mimovládne organizácie len nedávno začali investovať zdroje do výchovy k ľudským právam.
V budúcom roku oslávime 60 rokov od schválenia Všeobecnej deklarácie ľudských práv Valným zhromaždením Spojených národov, a túto medzeru treba vyplniť, inak slávnostné vyhlásenia zostanú iba abstraktnými ideálmi a koniec koncov iba kusom papiera.

A práve v tejto výchovnej perspektíve môže saleziánska charizma naozaj dať podstatný príspevok k šíreniu kultúry dôstojnosti života a slobôd, zodpovedného občianskeho angažovania a prevencie.

Výchova k ľudským právam pre aktívne a zodpovedné svetové občianstvo

Medzinárodné uznanie práva-povinnosti vychovávať k ľudským právam

Medzinárodné ľudsko-právne právo veľmi pomaly uznávalo výchovu k ľudským právam ako hlavný cieľ a prostriedok ľudského rozvoja a primárny a nevyhnutný nástroj prevencie.
Článok 26 (2) Všeobecnej deklarácie ľudských práv prehlasuje: „Výchova musí byť zameraná na plný rozvoj ľudskej osobnosti a na posilnenie úcty k ľudským právam a základným slobodám. Musí podporovať porozumenie, tolerantnosť, priateľstvo medzi všetkými národmi, rasovými a náboženskými skupinami, a musí napomáhať činnosť Spojených národov pre zachovanie mieru.“
Ale výchova bola dlho považovaná za otázku prístupu, za kvantitatívnu otázku výučby, nie za otázku ľudských práv ako takú.

Práve Newyorkským dohovorom v roku 1989 a potom Svetovou konferenciou vo Viedni v roku 1993 právo-povinnosť výchovy k ľudským právam nachádza pevnú a účinnú definíciu aj v programovom mysle a vo vyjadrení zodpovednosti.
Čl. 29 Newyorkského dohovoru, ktorý má názov „Ciele výchovy“, hovorí: „Štáty sa zhodujú v tom, že výchova dieťaťa musí mať tieto ciele:
pomáhať rozvoju osobnosti dieťaťa ako aj rozvoju jeho schopností a jeho duševného i telesného nadania v celej ich kapacite;
rozvíjať v dieťati úctu k ľudským právam a k základným slobodám, a k princípom stanoveným v Charte Spojených národov;
rozvíjať v dieťati úctu k jeho rodičom, k svojej totožnosti, k svojmu jazyku a k vlastným kultúrnym hodnotám, ako aj úctu k hodnotám krajiny, v ktorej žije, krajiny, z ktorej pochádza a k civilizáciám, ktoré sú odlišné ako jeho vlastná;
pripravovať dieťa na zodpovedný život v slobodnej spoločnosti, v duchu porozumenia, pokoja, tolerantnosti, rovnosti pohlaví a priateľstva medzi všetkými národmi i etnickými, národnými a náboženskými skupinami a k domorodým ľuďom;
rozvíjať v dieťati úctu k prírodnému prostrediu.“

Tento článok, ktorý aspoň právne zaväzuje 192 štátov, dodáva právu na výchovu (uznanému v článku 28) kvalitatívny rozmer – výchovy k hodnotám, výchovy k ľudským právam a pre ne.
Právo na výchovu nie je, ako sa príliš často myslelo, len otázkou prístupu k vyučovaniu (čl. 28), ale aj otázkou náplne.
Výchova okrem toho ide ďalej ako formálne vyučovanie a zahŕňa širokú škálu životných skúseností a procesov osvojovania, ktoré chlapcovi individuálne alebo kolektívne umožňujú rozvíjať vlastnú osobnosť, vlastné schopnosti, a žiť v spoločnosti dôstojný, plnohodnotný a uspokojivý život.
V tejto novej perspektíve teda povinnosť plniť ľudské práva spolu s právom na výchovu k ľudským právam zasahujú mnoho rozličných činiteľov vo všetkých výchovných prostrediach.

Počas Konferencie vo Viedni napokon medzinárodné spoločenstvo uznalo základnú dôležitosť výchovy k ľudským právam s cieľom podporovať univerzálnu kultúru ľudských práv a najmä s cieľom predchádzať ich porušovaniu.
V decembri 1994 Valné zhromaždenie vyhlásením Desaťročia Spojených národov venovaného výchove k ľudským právam (1995-2004) definovalo výchovu k ľudským právam ako „neustály proces, prostredníctvom ktorého sa ľudia na akomkoľvek stupni vývoja a vo všetkých vrstvách spoločnosti učia úcte a dôstojnosti druhých, a tiež spôsobom a metódam, ako zaručiť túto úctu vo všetkých spoločnostiach“.

V decembri 2005 Spojené národy predložili celosvetový program výchovy k ľudským právam, ktorého plán činnosti v prvej fáze (2005-2008) plánuje zaradenie ľudských práv do školských plánov základných a stredných škôl.

Aká výchova k ľudským právam

Výchova, ktorá by nešla ďalej ako len za popis situácií svetovej nespravodlivosti a porušovania ľudských práv, by nutne bola spoluvinníkom tejto nespravodlivosti.
Výchova k ľudským právam sa nemôže obmedziť na oboznámenie s ľudskými právami, ale musí byť výchovou nielen K ľudským právam, ale aj PRE ne, musí nabádať k angažovaniu, k solidárnosti, k činnosti.

Výchova k podporovaniu ľudských práv si kladie za cieľ prispievať k budovaniu rozšírenej základnej kultúry ľudských práv, schopnej viesť dialóg, presviedčať a napokon predchádzať porušovaniu samotných práv skôr ako tieto porušovania trestať a potláčať.
Výchova k ľudským právam totiž z vývojového – a nie zo statického – pohľadu na ne totiž nie je a ani nemôže byť objavením statickej a nemennej pravdy, ale dialógom, konfrontáciou, ktorá sa zo všeobecnej a abstraktnej teórie aktualizuje a dáva do kontextu s miestnou skutočnosťou.
V tejto perspektíve musí byť výchova k ľudským právam nutne mnohorozmerná a musí sa vyznačovať ako integrálna a permanentná výchova k aktívnemu a zodpovednému občianstvu, schopná spájať popis s predpisom, poznanie so  životom a spájať odovzdávanie vedomostí s formovaním osobnosti.
Výsledkom poznania ľudských práv je mnohostranné občianstvo predstaviteľné ako strom, ktorého kmeňom je právny štatút osoby, identita-primárne občianstvo, koreňmi sú základné ľudské práva a konármi je identita-odvodené občianstvo (talianske, európske, podľa druhu, podľa úlohy, atď.).
V tejto perspektíve je výchova k ľudským právam výchovou k činnosti, k skutkom, k zaujatiu postoja, k prevzatiu zodpovednosti, ku kritickej analýze, k uvažovaniu, k informovaniu sa, k relativizovaniu informácií získaných z novín a z médií, je výchovou, ktorá sa musí stať trvalou a každodennou.

Na týchto základoch výchova k ľudským právam a pre ne musí obsahovať aspoň tri rozmery:
rozmer kognitívny (poznať, kriticky uvažovať, vytvárať si predstavy, usudzovať),
rozmer afektívny (zakúsiť, získať skúsenosť, empatia),
rozmer volitívny – rozmer aktívneho postoja (uskutočňovať rozhodnutia a činnosti, uskutočňovať zámerné správanie).

Prečo výchova k ľudským právam a pre ne, a nie vyučovanie

Ak vyučovanie chápeme ako didaktickú činnosť tradičného typu, v ktorej len jeden jediný – učiteľ – má čo naučiť, a všetci ostatní (študenti, chovanci) majú iba počúvať a učiť sa, tak ľudské práva sa nevyučujú: k ľudským právam sa vychováva.
Ľudské práva sa nevyučujú zhora smerom nadol, rovnako ako sa nevynucujú.
K ľudským právam sa vychováva (z latinčiny e-ducere = vyvádzať, vyťahovať, pozn. prekl.), ľudské práva sa odovzdávajú a osvojujú, ak tieto slová chápeme tak, že je v nich priestor pre vzájomnú konfrontáciu, dialóg a osobné spracovanie.

Ľudské práva sú aj predmetom činnosti aktivistov, ktorí sa sporadicky objavia na počesť (na hanbu) v denných správach, a zakrátko mizne a vracia sa medzi štyri steny študovní právnikov a filozofov práva.
Výchova k ľudským právam sa musí dostať z tesného okruhu kompetencie právnikov a advokátov bez akejkoľvek interdisciplinárnej ašpirácie, aby sa ony stali majetkom všetkých, kohokoľvek, kto sa cíti pripravený otvoriť a obhajovať medzikultúrny dialóg, ktorý z ľudských práv vyvodzuje svoju podstatu.
Ľudské práva sa musia stať majetkom všetkých, momentom dialógu a konfrontovania pre ktoréhokoľvek človeka, či už vzdelaného alebo nevzdelaného.

Všetci môžu vyučovať ľudské práva a všetci sa môžu naučiť ľudské práva.
Výchova k ľudským právam je výchovou na všetkých úrovniach a v každom sociálnom kontexte. Všetci, malé i väčšie deti, dospievajúci, dospelí môžu byť vychovávaní k etickej hodnote práva a k jeho praktickým dôsledkom na spoločenský život.
Každý, aj dieťa (spomeňme si na nástroje ponúkané takzvanou peer to peer education, výchovou medzi rovesníkmi) sa môže stať vychovávateľom k ľudským právam a ich podporovateľom.

Výchova k ľudským právam bola v minulosti (a neraz je aj dnes) chápaná ako občianska výchova v škole.
Taká perspektíva je krajne obmedzená a obmedzujúca prinajmenej zo štyroch dôvodov:
pretože sa vzťahuje sama na seba vzhľadom na svoj kontext,
pretože je často zredukovaná na čisto poznatkové a teoreticko-normatívne vyučovanie predmetu považovaného za právnický alebo filozofický, s vyučovaním ľudských práv ešte zakotveným v normách a v obsahu noriem,
pretože neoslovuje dospelých a je schopná viac zasiahnuť deti a dospievajúcich,
pretože je obmedzená na školské prostredie.

Dnes mnohé výskumy potvrdili obmedzenia tohto tradičného prístupu (civic learning), založeného výlučne na poznaní politických inštitúcií a ich dejín a zastávajú širší prístup, socio-civic learning, ktorý pobáda k praktickej skúsenosti, k prijatiu zodpovednosti a k spoluúčasti, prístup, ktorý má mnoho prvkov spoločných so saleziánskym výchovným štýlom.

Interdisciplinárnosť a integrálnosť výchovy k ľudským právam

Ľudské práva naozaj nie sú iba právnickým alebo filozofickým predmetom, sú predmetom interdisciplinárnym. V škole ich možno vysvetľovať a diskutovať o nich v rámci mnohých predmetov: dejepisu, geografie, cudzích jazykov, literatúry, biológie, fyziky, hudby, ekonómie.

Avšak výchova k ľudským právam na školskej úrovni, aj keď je podstatná, nepokrýva a ani nikdy nebude môcť pokrývať množstvo možných ciest, schodných pre šírenie kultúry ľudských práv.
Mimovládne organizácie, združenia, oratóriá, strediská sociálnej pomoci, mládežnícke strediská, denné strediská môžu zohrať kľúčovú úlohu vo výchove k ľudským právam a k zodpovednému občianstvu.

Avšak pre školu zostáva problém nájsť zaradenie výchovy k ľudským právam v rámci školského plánu. Vyučovacie programy už sú obsahovo preťažené a mnohé oblasti nových poznatkov, ktoré boli doteraz zo školy vylúčené, sú na zozname čakateľov.
Ľudské práva by mali byť podstatnou časťou formácie a doškoľovania učiteľov, aby boli samotní učitelia schopní spracovať ich a odovzdávať ich v multidisciplinárnom prístupe ako leit motive (mainstreaming), ktorý sa tiahne rôznymi predmetmi.
Ale to zostáva ešte dosť vzdialené realite a ľudské práva neprestávajú byť špecializovaným predmetom, nie prienikovým, aj na univerzitnej úrovni.

Optimálnym riešením by bola skutočná integrálna výchova k ľudským právam: výchova, ktorá by zlúčila prvky formálne, prvky, ktoré nie sú formálne a prvky neformálne, integrálna výchova, ktorá zapojí školské aj mimoškolské prostredie.

Integrálna výchova k ľudským právam prevyšuje rozmer čisto právnický a kognitívny, aby napomáhala prechod od poznania k vnútornému prijatiu, k angažovaniu a k prijatiu zodpovednosti.
Naozaj môžeme povedať, že výchova k občianstvu, k demokracii, k mieru prostredníctvom ľudských práv zasahuje každé výchovné prostredie a delí sa na tri nasledovné etapy:
prvou je poznanie vlastných práv, vlastných povinností a príslušných hodnôt;
druhou je osobné uvažovanie, vnútorné prijatie týchto hodnôt a práv;
treťou je učiť sa ich uskutočňovať a naučiť sa brániť vlastné práva a práva druhých.

Trvalá výchova k rozšírenej kultúre ľudských práv

Povedali sme, že ľudské práva sa nevyučujú, rovnako ako sa nevnucujú, ale k ľudským právam sa vychováva prostredníctvom dialógu a vzájomného konfrontovania.

Ľudské práva nie sú pevným a nemenným katalógom práv vymenovaných v normách, ale – ako hovorí Antonio Papisca - politickým projektom: „tvrdým jadrom širšieho poznania interdisciplinárnej povahy. Poznanie, ktoré – vychádzajúc z absolútnej hodnoty ľudskej dôstojnosti – nabáda zapracovať čiastkové poznatky a zosúladiť rozdielne kultúry pri rešpektovaní ich svojrázu. Poznanie, ktoré vytvára mier, poznanie pokoja, užitočné najmä v tejto ťažkej fáze svetových dejín na to, aby premenilo konflikty, ktoré sprevádzajú procesy multikultúrnej osvety, na medzikultúrny dialóg“.

Výchova k ľudským právam je teda výchovou k hodnotám zahrnutým v právach a k právam chápaným ako účinní prievozníci princípov univerzálnej ľudskej etiky do politiky.

Vychováva sa k angažovaniu v prípadoch a otázkach, ktoré sa vyskytnú deň za dňom v každodennom živote, či už na miestnej úrovni, alebo na úrovni medzinárodnej.
Takže hovoriť o trvalej výchove ku kultúre ľudských práv znamená prejsť od práv k etike, k hodnotám, k normám, k postojom, k úmyslom, ktoré inšpirujú správanie ľudí, či ich vnímame jednotlivo alebo kolektívne, a nechať stranou tradičnú koncepciu výchovy k právam ako poznatkové a teoretické vyučovanie poznatkov vyplývajúcich z noriem.

Je naozaj dôležité podčiarknuť systematický aspekt spojený s pojmom kultúry. Nejde o sporadické zaradenie, ale o dôsledné, na sebe vzájomne závislé etické princípy, ktoré musia podnecovať primerané poznatky, schopnosti, postoje, nie jalové tvrdenia, ale činy.
Avšak pozor, kultúra ľudských práv nie je skutočnosťou statickou, definovanou, ale je prebiehajúcim procesom, ktorý neprestajne rozvíja rešpekt, v rámci ktorého má náplň ľudských práv funkciu „páky“ a zároveň „cieľa“.
Vychovávať dnes okrem toho znamená naučiť človeka neprestajne vychovávať seba samého v premenlivom kultúrnom prostredí a v spoločnosti, ktorá je v neustálom vývoji. Odtiaľto pramení potreba toho, čo sa definuje ako permanentná výchova.

V tejto perspektíve je podstatné osvetliť problematické prvky, tienisté a kritické miesta: ľudské práva nie sú Pravdou ani všeliekom.
Dnes sa naozaj veľa rozpráva o „ľudských právach“: toto slovné spojenie využívajú niektoré štáty na dovolávanie sa oprávnenosti vojenských zásahov alebo „etickej“ vojny v boji proti terorizmu, občania bohatých krajín na dovolávanie sa ochrany vlastných práv spotrebiteľa, krajiny Európskej únie na odopieranie pomoci chudobným krajinám, ktoré práva porušujú, pohlavári autokratických vlád na tvrdenie, že ľudské práva sú novým ospravedlnením západného kolonializmu a na požadovanie nemiešania sa do takzvaných vnútorných záležitostí, občianska spoločnosť na boj za práva tých, ktorí nemajú vlastný hlas.
Takže ide o používanie a zneužívanie slovného spojenia „ľudské práva“, ktoré vzišlo z obmedzenej debaty právnikov a filozofov, aby sa vyvolal záujem širokej verejnej mienky, ale zásluhou ktorej teraz stále vládne mnoho zmätku.

Ľudské práva nie sú zoznamom, desatorom vopred stanovených alebo definovaných statických práv.
Samotná Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorú schválilo Valné zhromaždenie Spojených národov 10. decembra 1948, hoci mala svoj revolučný dosah na uznanie ľudskej osoby za subjekt medzinárodného práva, je fotografiou práv v onom dejinnom okamihu, nezabudnime totiž, že v roku 1948 v USA ešte bol v platnosti režim rasovej segregácie, ktorý potom ešte trval takmer dvadsať rokov; že v mnohých štátoch, aj v európskych, ženy nemali volebné právo; že mnohé národy ešte žili v koloniálnom režime.

Vízia ľudských práv: dve oprávnené perspektívy

Nedeliteľnosť a vzájomná závislosť všetkých ľudských práv: občianskych, kultúrnych, ekonomických, politických a sociálnych

Práva neoddeliteľne patria k ľudskej osobe, ktorá ich má už od narodenia, ako keby boli vpísané do jej DNA: štát ich neponúka, nedarúva, ale obmedzuje sa na ich uznanie.
Občianske, kultúrne, ekonomické, politické a sociálne práva sú všetky rovnako potrebné pre dôstojnosť a slobodu každej ľudskej bytosti.
Socialistické krajiny päťdesiat rokov tvrdili, že je nutné zrušiť občianske a politické práva, aby sa podporili práva ekonomické a sociálne, zatiaľ čo niektoré krajiny západného bloku tvrdili opak, že je nutné potlačiť ekonomické a sociálne práva, aby sa zaručili práva občianske a politické.
Dnes už nie je možné ospravedlniť starú dichotómiu (dvojitosť – pozn. prekl.) studenej vojny a porušovanie občianskych a politických práv, aby sa podporovali práva ekonomické a sociálne, alebo naopak, nakoľko z jedných môžu mať ľudia naozaj úžitok len vtedy, ak zároveň disponujú aj tými druhými.
Ľudské práva sú totiž nedeliteľné, nakoľko v ich strede je ľudská osoba so svojim nedotknuteľným právom žiť život dôstojný v každom rozmere: v občianskom, kultúrnom, ekonomickom, politickom a sociálnom.
Ľudské práva sú okrem toho vzájomne závislé v tom zmysle, že občianske a politické práva bez práv ekonomických a sociálnych sú prázdne a naopak.
Medzi uskutočňovaním občianskych a politických práv a uskutočňovaním práv ekonomických a sociálnych neexistuje vzťah podriadenosti, ale vzťah vitálnej vzájomnosti. Ony sa vzájomne živia a vyvolávajú pevný kruh a vzájomne sa anulujú, pričom dávajú do pohybu bludný kruh.
A predsa nedeliteľnosť a vzájomná závislosť všetkých ľudských práv sú iba slová, hrozne vzdialené od skutočnej reality, abstraktné pojmy vzhľadom na aktuálnosť ľudských práv.
Celkovo dnes ľudské práva pre ius positum znamenajú prakticky iba práva občianske a politické.
Na celosvetovej úrovni, aj v sídle Spojených národov, sa zaostruje stále viac na obojstranne okyptený pohľad na ľudské práva a na nedeliteľnosť a celistvosť človeka, na rozkol medzi krajinami, ktoré majú dobrú úroveň ekonomického rozvoja a ktoré chcú zachovať status quo, a krajinami chudobnými, ktoré sa silou domáhajú práva na rozvoj a niektorých práv ekonomických, sociálnych a kultúrnych.
Verejná mienka (alebo z opačného pohľadu voliči), ktorá sa v Európe a v Severnej Amerike vyhlasuje za veľmi citlivú na ľudské práva, je takou v skutočnosti na niektoré práva občianske a politické.
Je totiž pohodlné ukazovať prstom na krajiny, v ktorých ženy nemôžu na polícii nahlásiť podstúpené sexuálne násilnosti, ale predstierať, že degradovanie životného prostredia sa nás netýka alebo že dramatická bieda väčšej časti ľudí vo svete nejestvuje alebo nezávisí od našich modelov výroby a od nášho životného štýlu.
Je takisto pohodlné vyhlasovať sa za zástancov ľudských práv vždy, keď sa netýkajú imigrantov a žiadateľov o azyl alebo o spoluprácu na rozvoji.

Diferencovaná spoločná zodpovednosť

Používať jazyk ľudských práv predstavuje značný osoh, ale môže poskytnúť priestor ľahkému zneužívaniu.
Výhody, ktoré prináša používanie jazyka ľudských práv ako nástroja sociálnych premien – aby každý človek v každom kúte sveta mohol mať slobodný a dôstojný život – sú mnohonásobné.
V novom globalizovanom kontexte sa ľudské práva stávajú nástrojom schopným prekročiť tesné národné hranice a stanoviť spoločné hranice a ciele, vytvárať spojenectvá a stratégie a mobilizovať ľudské i ekonomické zdroje.

Ale – ako sme povedali – jazyk práv sa stáva nebezpečným ba priam falošným a zavádzajúcim, ak nie je doplnený o povinnosti a zodpovednosť.

Ak sú ľudia, pokiaľ ide o ich vlastné práva, ochotní zostavovať dlhokánsky zoznam a vymenúvať práva, alebo – čo je ešte horšie – ľudské práva, z púheho záujmu, a naproti tomu pokiaľ ide o práva druhých, nie sú ochotní uznať ani zodpovednosť a povinnosti zodpovedajúce najzákladnejším životným právam, tak je asi lepšie nehovoriť o ľudských právach.

Perspektíva ľudských práv totiž zo svojej prirodzenosti zahŕňa všetky ľudské práva pre všetkých.
Práva žien, práva menšín, práva ľudí s postihnutím nie sú práva „špeciálne“.
Každá ľudská osoba má právo využívať všetky základné práva, a štát, komunita, iní jedinci majú povinnosť snažiť sa zaručiť jednotlivcovi ich najlepšie možné uplatňovanie, pričom berú do úvahy jeho zvláštnosť a jeho odlišnosť.

Je neprehliadnuteľné a naliehavé prekonať výlučnosť štátnej zodpovednosti a vyznačiť jednotlivé zodpovednosti všetkých činiteľov: inštitucionálnych, ekonomických a sociálnych, schopných vplývať na účinnú realizáciu ľudských práv.
V novom globalizovanom kontexte je dnes zodpovednosť štátu nevyhnutná, ale už nie je postačujúca.
Výlučnosť perspektívy indivíduum-štát, zdedenej od európskeho a severoamerického osvietenstva 18.-ho a 19.-ho storočia, ktorá ešte stále silno charakterizuje súčasné mechanizmy podpory a ochrany ľudských práv, je nepostačujúca.

Dnes je preto nutný omnoho diferencovanejší systém zodpovednosti za podporu a ochranu ľudských práv, ktorý okrem štátov angažuje aj globálne organizácie a medzinárodné finančné inštitúcie (Svetovú obchodnú organizáciu, Svetovú banku, Medzinárodný menový fond), podniky, mimovládne organizácie, médiá, školy, spoločenstvá, rodiny, každého jednotlivca: všetkých činiteľov, schopných mať obrovský dopad na účinné využívanie ľudských práv.

Mladí misionári medzi mladými

Povedali sme, že jazyk ľudských práv je jazykom laickým, ktorý spája, ktorý umožňuje osloviť vlády, politikov, médiá.

Ale ako osloviť deti? Ako sa dostať k ich srdcu? Ako ich pohnúť k úcte k ľudským právam, k ich vnútornému prijatiu, k angažovaniu sa za ne?
Práve táto výzva sa nás ako saleziánov ešte viac dotýka.
Výzva spočíva vo výchove mladých ľudí k spoluúčasti a k osobnému a spoločenskému angažovaniu za ľudský rozvoj, k tomu, aby sa stávali aktívnymi subjektami zodpovedného svetového občianstva.

Saleziáni majú – ako snáď málo iných výchovných inštitúcií – pedagogické hodnotovo-praktické prostriedky, aby sa dostali k zmýšľaniu a srdcu chlapca, schopnosť striedať teoretické štúdiá a praktické skúsenosti používaním mnohorozmerných techník: divadla, hudby, športu, rolových hier, umeleckých súťaží, diskusií o filmoch, občianskej angažovanosti, dobrovoľníckej služby.

Dnes majú saleziáni k dispozícii aj nové technológie, pre deti také príťažlivé, a možnosť ponúkať fórum on line, blogy, chaty na tému ľudských práv.

Len keď prichádzajú k mladým s výchovou k ľudským právam a pre ne ako s výchovou k zodpovednému občianstvu, schopnou preraziť obmedzený koncept matrikového resp. národného občianstva v mene planetárneho občianstva, len vtedy budeme mať spravodlivejší, lepší, zdravší svet.

V tejto veci môže saleziánska rodina priniesť nesmierne významný príspevok.