Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov

Don Joaquim D'Souza SDB
19.01.08

V Životopisných pamätiach dona Bosca je zaujímavá príhoda z Jankovho detstva, ktorý práve dovŕšil štyri roky. Prečítam túto príhodu, ako ju opisuje prvý zväzok Životopisných pamätí:
„V tomto veku už bol schopný kotúľať kusy dreva a urobiť z nich guľôčky a paličky na hru galla… Neraz však lopta, ktorú odrazili neskúsení a neopatrní chlapci, udrela ho do hlavy alebo do tváre, takže s veľkými bolesťami utekal vyhľadať matku, aby ho ošetrila. Dobrá Margita, len čo sa pred ňou v takom stave objavil, povedala:
- Je to možné?! Každý deň niečo utŕžiš. Prečo chodíš za tými kamarátmi? Nevidíš, že sú zlí?
- Práve preto sa s nimi hrávam; keď som s nimi, sú tichší, lepší a nehovoria niektoré slová.
- A potom chodíš domov s rozbitou hlavou.
- Bola to smola.
- Dobre; ale už nechoď za nimi.
- Mami, ...
- Pochopil si ma?
- Ak Vám to spraví radosť, už tam nepôjdem; hoci keď som medzi nimi, robia to, čo chcem ja a nebijú sa.
- Ach tak.! Už mi je jasné, že sa ešte prídeš dať ošetriť, ale dávaj pozor – precedila cez zuby a potriasala hlavou – dávaj pozor, pretože sú zlí, sú zlí. – A Janko nepohnute očakával posledné matkino slovo, a ona po krátkom zvážení, ako keby sa bála, že zabráni nejakému dobru, mu hovorievala: - Tak choď.“ (ŽP I, 5. kapitola, s.48-49)

„Tento dôvod je prekvapujúci na perách, ktoré ešte len detsky džavotali! – dodáva životopisec s priliehavým komentárom – Odvtedy si vo fantázii predstavoval, že je uprostred mnohých chlapcov, ktorí s ním bývajú, nad ktorými môže vládnuť, ktorí pozorne visia na jeho perách, keď rozpráva, ktorí sa všetci stávajú dobrými. Zdalo sa mu, že toto je jediné možné šťastie na zemi.“

Zdá sa, že v týchto slovách sa obdivuhodným spôsobom ozýva to, čo mu tajomná postava bude chcieť odhaliť ako jeho poslanie v prorockom sne v deviatich rokoch – poslanie, ktoré mu zverí Dobrý pastier, pretože je to predovšetkým Jeho poslanie. V dnešnom evanjeliu ho Ježiš vyhlasuje bez okolkov: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mk 2,17). Podľa exegétov tu ide o jedno z tých najvlastnejších Ježišových slov, ktoré prvotná tradícia zachovala a odovzdala, pretože vyjadruje Ježišovo chápanie seba samého, intímne vedomie jeho totožnosti a jeho poslania. Podľa oficiálnej židovskej zbožnosti, ktorú tu predstavujú farizeji, Ježiš sa deklasoval tým, že jedol s colníkmi a hriešnikmi. Obvinenie farizejov je dvojnásobné: nielenže Ježiš neodsúva nabok hriešnikov, čím riskuje, že poškvrní seba samého kontaktom s nečistými, ale čo je horšie, on spolu s nimi je – a vieme, čo všetko v hebrejskej kultúre spoločné stolovanie znamenalo: spolupatričnosť, vzájomné ocenenie a dokonca spoločenstvo medzi spolustolujúcimi.

Ježišova odpoveď „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ obsahuje jeho poslanie sluhu-posla, ktorý je poslaný v mene Kráľa pozývať hostí na svadobnú hostinu. Ježiš svoje jedenie spolu s hriešnikmi vidí vo svetle svojej úlohy „eschatologického Božieho posla“, ktorý oznamuje bezprostredne blízky príchod Božieho kráľovstva a v Božom mene prináša hriešnikom pozvanie na veľkú Božiu svadobnú hostinu. Ježiš je poslaný práve k hriešnikom, aby medzi nimi šíril Božie pozvanie.

Ale Ježišovo jedenie spolu s colníkmi a hriešnikmi je viac ako len oznámenie a pozývanie na eschatologickú hostinu. Svadobná slávnosť sa už začala. V osobe Ježiša a jeho účasťou pri spoločnom stole s hriešnikmi sa svadobná hostina už začala. To on je Ženíchom na tejto svadobnej slávnosti. Dôkazom toho je jeho odpoveď – v úryvku, ktorý nasleduje bezprostredne za týmto naším –, ktorú dal tým, čo sa ho pýtali, prečo sa jeho učeníci nepostia, ako to robili farizeji a učeníci Jána Krstiteľa: „Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi?“ (Mk 2, 19) V spoločenstve a v spoločnom stolovaní s ním, čoho znakom je spoločné jedenie – a farizeji to silno tušili, ale z iného zorného uhla –, zasahuje hriešnikov Božie milosrdenstvo a spása.

Teda je tu slávnostná atmosféra. Kde je Ježišova spásonosná prítomnosť, kde sa uznáva na jednej strane vlastná hriešnosť a na druhej strane Božie milosrdenstvo v Ježišovi, a kde sa prijíma ponuka jeho priateľstva, tam je veselosť a radosť. V tomto kontexte povolanie Matúša znamená absolútnu nezištnosť ponuky priateľstva z Ježišovej strany, a radikálnosť obrátenia zo strany Matúša. „On vstal a išiel za ním“ (Mk 2, 14).

Tu sa dotýkame ústredného bodu celého evanjelia, jeho základnej a univerzálnej hodnoty: to, čo Ježiš prišiel ohlasovať, je práve skutočnosť, že odpustenie hriechov sa získava ani nie tak prísnym pokáním (ako to hlásal Ján Krstiteľ), ako skôr tým, že človek zostane s Ním, aby ho sprevádzal a nasledoval, čiže vstúpil do spoločenstva života s ním, čo zaráža farizejov jeho doby i každej doby. Ak je „kerygma“ výzvou k pokániu a obráteniu – viac ako mravokárstvom, pretože je úsilím žiť v nasledovaní jeho jediného, ktorý zachraňuje od hriechov –, tak potom Ježišova dobrota a vľúdne prijatie hriešnikov je uskutočneným evanjeliom.

Ako nevidieť v živote a v prozreteľnom poslaní dona Bosca odraz toho, čo sme povedali o udalosti s Ježišom? Videli sme prekvapivé Jankovo tvrdenie v jeho útlom detstve, ktoré bolo akoby predpoznaním jeho budúceho osudu. Pozrime sa na iné svedectvo zo zrelších rokov. Táto príhoda sa odohráva v prvých rokoch oratória na Valdoccu a popisuje sa v Životopisných pamätiach (II, 565-568). Jedná sa o „prípad istého štrnásťročného chlapca, ktorého otec bol opilec a antiklerikál, a ktorý sa raz náhodne dostal do oratória a strmhlav sa vrhol do rôznych zábavných činností, ale odmietal zúčastňovať sa na pobožnostiach, pretože – podľa otcovho poučenia – sa nechcel stať „plesnivcom a blbcom“. Don Bosco si získal jeho dôveru tolerantnosťou a trpezlivosťou, takže „o niekoľko týždňov tento nezbedník zmenil svoje zmýšľanie a mravy“. Životopisec to komentuje takto: „Koľkokrát sa v tej dobe a v mnohých nasledujúcich rokoch opakovali také scény, keď si don Bosco svojou trpezlivou a múdrou láskou získaval tak mnohé spurné a povedal by som surové srdcia, znovu ich privádzal do stavu Božej milosti a tak ich robil šťastnými!“ (BRAIDO Pietro, Prevenire non reprimere. Il sistema educativo di don Bosco [Predchádzať, nie potláčať. Výchovný systém dona Bosca], Rím: LAS, 1999, s. 219).

Nie je vari toto saleziánsky duch, ako je výstižne načrtnutý v článku 11 našich Stanov? – Duch, ktorý nachádza svoj vzor a svoj prameň v samotnom srdci Krista, ktorý je Otcovým apoštolom, a ktorý reprodukuje určité Pánove črty: vďačnosť Otcovi za dar Božieho povolania pre všetkých ľudí; prednostnú lásku k malým a chudobným; naliehavosť v kázaní, uzdravovaní, zachraňovaní pod tlakom naliehavosti Kráľovstva, ktoré prichádza; správanie Dobrého pastiera, ktorý si získava miernosťou a sebadarovaním; túžba zhromaždiť učeníkov v jednote bratského spoločenstva?

Nepredkladá nám Strenna 2008 práve toto? – Animujúcu prítomnosť medzi mladými, zvlášť maloletými a vydedenými – prítomnosť, ktorá prijíma a buduje spoločenstvo; prítomnosť, ktorá vychováva a evanjelizuje; prítomnosť, ktorá sprevádza a ponúka cestu povolania –, všetky črty, ktoré vystupujú do popredia pri prestretom stole v Matúšovom dome, za ktorým sedel aj Ježiš? Ale aby sa takáto prítomnosť mohla uskutočniť aj v našej dobe, je treba ľudí a spoločenstvá, ktorí znovu začínajú od Krista a osvojujú si vysokú mieru vlastnej obnovy. Kiež nám Pán dá, aby nám tieto dni saleziánskej spirituality pomohli podporovať tento proces obnovy, a aby sa naše srdcia stali miestom a priestorom, kde malí, chudobní a vydedení nájdu Božiu milosť a milosrdenstvo.