SVEDECTVO O DONOVI BOSCOVI*

Dr. Giovanni Maria Flick – bývalý chovanec

1. Som vďačný saleziánskej rodine, že ma požiadala – v kontexte dní spirituality, ktoré si naplánovala – o svedectvo o mojej osobnej skúsenosti so saleziánskou výchovou, podľa navrhnutého vzoru srdca dona Bosca, pre integrálny rozvoj života mladých, najmä najchudobnejších a najviac znevýhodnených, podporovaním ich práv.
Je to svedectvo, ktoré vydávam rád – znovu ponúkam a prehlbujem niektoré úvahy, ktoré už som mal príležitosť vyjadriť pri príležitosti osláv saleziánskej prítomnosti v Janove a potom pri udelení čestného občianstva mesta Janov Saleziánskej kongregácii a hlavnému predstavenému donovi Pascualovi Chávezovi – ako bývalý chovanec vďaka krátkemu, ale intenzívnemu obdobiu saleziánskej formácie: full immersion, plné ponorenie počas dvoch rokov v období gymnázia na internáte dona Bosca v Janove-Sampierdarena, ktorému predchádzal ročný prvý kontakt na základnej škole inštitútu Richelmy v Turíne.
Za túto formáciu a za obohatenie, ktoré ona znamenala pre moju osobnosť na duchovnej a ľudskej úrovni, som hlboko vďačný donovi Boscovi a saleziánskej rodine – za to, čo dokázali dať mojej výchove a môjmu životnému štýlu, významne poznačenému touto skúsenosťou.
Don Bosco nepochybne hral a hrá – samozrejme nie mojou zásluhou – významnú prítomnosť v mojej rodine a v mojom živote: počnúc okamihom, keď 4. septembra 1881, sedemdesiat rokov pred mojim narodením – vo vlastnoručne napísanom liste, ktorý mi zanechal môj otec a ktorý si starostlivo uchovávam – napísal môjmu pradedovi zo San Benigno Canadese a podpísal sa ako „pokorný služobník a priateľ v Ježišovi Kristovi“:
„Veľavážený pán,
Keď Vaša Ctihodnosť mala radosť z toho, že s nami strávila niekoľko hodín, zdalo sa, že sa v našom srdci objavil lúč nádeje na uzdravenie Vášho chorého syna, Boh nariadil inak a Boh nech je pochválený vo všetkom.
Tento Váš syn dával dobrú nádej na radostnú budúcnosť, bol kvetom pozemského raja, ktorý Boh chcel presadiť do nebeského raja, pre ktorý už bol zrelý.
Modlil som sa za neho, a teraz sa nezabudnem modliť za Vás, ctihodný pane, za Vašu pani manželku a za celú Vašu rodinu.
Boh nech ich všetkých požehnáva a všetkých zachová v dobrom zdraví a vo svojej svätej milosti.
Ďakujem Vám za dar, ktorý ponúkate v prospech nášho diela, želám si nejakú príležitosť, aby som Vám mohol poslúžiť v nejakej veci, ktorej som schopný.
Dúfam, že si Vás budem môcť uctiť v Turíne, keď si budem vybavovať určité veci na prefektúre.
Bolo to práve v dôsledku tohto listu a úcty mojej rodiny k donovi Boscovi, že keď som sa narodil – v roku 1940, vo chvíli veľmi ťažkej pre moju rodinu ako aj pre tak mnohé talianske rodiny a pre moju krajinu, na začiatku nešťastnej vojny – dali mi meno Ján Mária (čím ma pripútali k donovi Boscovi a Márii Pomocnici), čo oslavujem 31. januára.
Priznám sa, že toto meno – ktoré bolo dlhé a ľahko si z neho uťahovali kvôli jeho dievčenskej časti a bránilo mi oslavovať meniny 24. júna ako je to u väčšiny iných Jánov – som nechápal a trochu mi vadilo. Jedna skúsená teta, ktorá písala učebnice, práve aby mi vysvetlila jeho význam, jednu z týchto kníh nazvala „Don Bosco, priateľ chlapcov“ (vydanú, zdá sa mi, v roku 1949), s príbehom života tohto svätca a venovala ju mne.
Vtedy som začal tušiť dôležitosť a význam dona Bosca a najmä jeho posolstvo radosti a veselosti: posolstvo, ktoré bolo obzvlášť očarujúce a nové pre mňa, dieťa zvyknuté považovať svätosť za čosi hrozne vzdialené, nedosiahnuteľné a posvätné, čo vzbudzovalo úctivú bázeň.
Je to posolstvo, ktoré som znovu našiel na internátnej škole v Janove-Sampierdarene, keď som v rokoch 1954 a 1955 chodil do štvrtej a piatej triedy gymnázia, vo chvíli obzvlášť významnej pre moju formáciu. Bola to vážená a náročná škola (my internisti sme sa vracali domov iba na vianočné, veľkonočné a letné prázdniny: čo bolo nepríjemné pre toho, kto ako ja býval v Janove v malej vzdialenosti od školy); študovalo sa veľa (naučil som sa a ešte si pamätám gréčtinu a francúzštinu; znovu som začal študovať matematiku, ktorú som úplne zanedbával na druhom stupni základnej školy); ale bolo tam aj veľa veselosti.
Išlo, myslím, o tú radosť, ktorou don Bosco naplnil svoj život a svoj apoštolát: už keď v Becchi robil akrobata a žongléra, aby pritiahol pozornosť druhých, pričom už vtedy využíval svoj inštinkt, charizmu, konkrétnosť a organizačnú schopnosť; keď potom učil spievať drozda; keď v Chieri na strednej škole založil spoločnosť veselosti, ktorej štatút každému členovi predpisoval „viesť rozhovory a zábavu, ktoré prispievajú k tomu, aby sme boli veselí; je zakázaná zádumčivosť a to, čo je proti Božiemu zákonu“; keď – ešte stále v Chieri – v roku 1834 zvíťazil v stávke, ktorú mu ponúkol jeden akrobat, ktorý si robil posmech zo študentov: ale uzavrel ju obedom, na ktorom akrobat dostal naspäť svoje prehraté peniaze a znovu bol spokojný.
Myslím, že je to tá istá radosť, ktorú si svätec dokázal zachovať napriek ťažkostiam v roku 1845, keď figliarsky poslal v koči do blázinca dvoch múdrych a urodzených pánov, ktorí ho prišli navštíviť, aby tam odviezli oni jeho, v presvedčení týchto dobrákov, že jeho entuziazmus a optimizmus – kvôli dielu, ktoré nosil v hlave a v ktoré takmer nikto neveril – sú výplodom halucinácií a nie plánom Prozreteľnosti.
Je to radosť, ktorá dona Bosca nikdy neopustila a ktorá mu v roku 1884 počas interview – prvého, ktorému sa budúci svätec podrobil, a aj toto je príznačné – istému novinárovi z Giornale di Roma, ktorý sa ho pýtal, čo si myslí o budúcnosti Cirkvi, našepkala odpoveď: „Prorokmi ste vy novinári!“
Ale je to dôležitá a hlboko významná radosť, ako podstatný okamih výučby a najmä výchovy a spoločného života; je to radosť, ktorá sa rodí z optimizmu, z dôvery v Prozreteľnosť (a vývoj na Valdoccu sprevádzalo mnoho jej zásahov) a v druhých, najmä v mladých; je to radosť – protiklad strachu a závisti –, ktorá pochádza z nadšenia a z nasadenia do spoločného podujatia, a ktorá je nákazlivá.
A je to radosť, ktorú zhrnul Dominik Savio vo vysvetlení jednému priateľovi, ktorý prišiel do oratória po prvý raz, slovami: „Pre nás svätosť spočíva v tom, že sme veselí“. Je to veselá radosť akadémií, posedení pri pečených gaštanoch, karnevalov, kina v oratóriu v nedeľné popoludnie, malého orchestra ústnych harmoník, ktoré si všetky pamätám ako významné okamihy môjho pobytu v Samperdarene: nemenej významné ako posviacka farského kostola svätého Gaetana, aj ako účasť na schola cantorum, zorganizovanej pre túto príležitosť, alebo každodenného úsilia v štúdiu.
* * *
2. Táto veselá radosť, ktorá je vyjadrením spoločnej činnosti, je úzko spojená s iným osobitným posolstvom, ktoré som získal saleziánskou výchovou a ktoré si starostlivo uchovávam: úctu k dôstojnosti druhých, angažovanie v solidárnosti voči nim, prijatie zodpovednosti od nich.
Rovnaká dôstojnosť a solidárnosť sú vzájomne neoddeliteľne spojené podstatné prvky ľudskej identity a spoločenských vzťahov, vzťahov k iným, a teda výchovy a formácie mladého človeka v týchto vzťahoch.
Rovnaká dôstojnosť všetkých osôb – či už má z kresťanského hľadiska svoj pôvod v považovaní človeka za Boží obraz, alebo z laického hľadiska má pôvod v samotnej prirodzenosti človeka, v jeho schopnosti sebavedomia a zodpovedného sebaurčenia – je základom a predpokladom všetkých základných ľudských práv; a je najvyšším vyjadrením rovnosti, formálnej a podstatnej, aká existuje medzi všetkými ľuďmi napriek mnohým rozdielom, ktoré charakterizujú osobnú identitu každého nich. Tieto rozdiely – nevyhnutné, zviazané s ľudskou prirodzenosťou a z hľadiska pluralizmu samy osebe schopné vzájomne obohatiť – práve v mene rovnakej dôstojnosti každého jedného z nás a v mene rovnosti medzi nami sa nemôžu a nikdy nesmú stať faktormi diskriminácie a útlaku, alebo naopak menejcennosti.
Rovnaká spoločenská dôstojnosť a formálna a podstatná rovnosť (či už pred zákonom alebo v sociálnej a faktickej skutočnosti, napriek rozdielom a prekážkam jej účinnej realizácie) sú o to silnejším a záväznejším záväzkom, čím viac sa týkajú najslabších, najviac znevýhodnených a najchudobnejších subjektov: totiž tých subjektov, ktoré práve pre svoje ťažké pomery môžu byť alebo sú ľahšie diskriminované, potláčané, ponechané samy na seba a na svoju slabosť až natoľko, že sa môže premeniť na stav trvalej diskriminácie a menejcennosti.
V podstate sú najslabší a najviac znevýhodnení „rovnejší“ ako iní; a vzájomná úcta, v ktorej spočíva podstata a do ktorej sa premieta rovnaká dôstojnosť, musí, ak je to možné, byť voči nim ešte silnejšia a záväznejšia. Odtiaľ pochádza úzka súvislosť medzi rovnakou dôstojnosťou, solidárnosťou a zodpovednosťou, ktorá z nich pochádza: moje práva sa rešpektujú, keď a nakoľko druhí plnia svoje povinnosti voči mne a naopak, práva druhého sa riešia v plnení mojich povinnosti voči druhým.
Solidárnosť ako povinnosť pomáhať najslabším a rovnaká dôstojnosť ako záväzok úcty aj – a predovšetkým – voči nim sú úzko súčinné. Bez solidárnosti nemôže jestvovať účinná realizácia rovnosti, teda ani rovnakej dôstojnosti; bez rovnakej dôstojnosti by nebol dôvod angažovať sa v solidárnosti; bez úcty voči dôstojnosti druhého a bez vzťahu solidárnosti s ním a s jeho ťažkosťami je veľmi ťažké, aby sa v druhom človeku prebudil zmysel pre zodpovednosť, čiže vedomie, že – pre každého z nás – popri našich právach, voči ktorým požadujeme úctu, jestvuje povinnosť ctiť si práva druhých.
Tento príhovor je podstatný aj – a najmä – vo vzťahu k „privilegovanej“ kategórii slabších subjektov, ktoré sú takými zo svojej podstaty a z prirodzených dôvodov: maloletí. Iba výchova, ktorá rešpektuje rovnakú dôstojnosť maloletého adresáta výchovného posolstva a ktorá sa nerieši výlučne rozkazmi alebo prejavovaním autority, ale vyjadruje sa aj – a predovšetkým – prostredníctvom dialógu s ním, výchova, ktorá sa z hľadiska solidárnosti premieta do porozumenia a do účinnej pomoci tomu maloletému, s cieľom prekonať medzery a ťažkosti, ktoré sú prirodzenou súčasťou jeho postavenia rozvíjajúceho sa a rastúceho subjektu: len taká výchova je schopná pripraviť a formovať maloletého človeka na schopnosť postaviť sa k vlastnej zodpovednosti a prijať ju, čo je podstatnou podmienkou, aby sa samotnému maloletému dovolilo vojsť plným právom a s primeranými zdrojmi do spoločenskej reality.
Záväzok ctiť si rovnakú dôstojnosť maloletého, a teda chápať ho a viesť s ním dialóg počas jeho výchovy, záväzok byť solidárnym voči nemu a voči jeho „maloletosti“ (nie menejcennosti), a teda záväzok pomáhať mu v jeho formácii a raste, apelovanie na jeho zodpovednosť sú podstatné prvky výchovného vzťahu, pred a okrem čisto potrebného príspevku kultúrneho obohatenia samotného mladšieho človeka. A práve tieto prvky si úzkostlivo uchovávam ako ovocie mojej saleziánskej výchovy, a ktoré som pochopil vo výchovnom odkaze, ktorý nám don Bosco zanechal svojím životom, svojím príkladom, tým, čo učil.
* * *
3. Vždy ma zasiahli – odkedy ma ako dieťa vodili do chrámu Potešiteľky v Turíne, neveľmi vzdialeného od Valdocca a od chrámu Márie Pomocnice – postava svätého Jozefa Cafassa a jeho apoštolát medzi väzňami a odsúdencami na smrť; rovnako ako na mňa urobil – z rozprávania, ktoré som počúval a potom z návštevy tejto nemocnice – silný dojem Dom Božej Prozreteľnosti svätého Jána Benedikta Cottolenga, zasvätený prijímaniu osôb s najväčšími hendikepmi. Už vtedy to boli pocity a obrazy hlbokej kultúrnosti a tradície piemontskej solidárnosti, tým viac potrebných v meste, ktoré čelilo priemyselnému rozmachu so všetkými jeho dôsledkami sociálnej nespravodlivosti a odcudzenia: v meste zasiahnutom horúčkou prvej industrializácie s desiatkami tisícok prisťahovalcov, medzi ktorými bolo veľmi mnoho chlapcov ponechaných samých na seba, vykorisťovaných v práci, často predurčených do väzenia; v kontexte obrodeneckých hnutí, reštaurácie a revolúcie, nepokojov a udalostí, v ktorých bola Cirkev neraz považovaná za spojenca, a častejšie za nepriateľa, s ktorým sa treba hádať, ale v ktorej budila úctu – aj u odporcov – svätosť „evanjelizátorov chudobných“.
Objavil som – a nielen ja – úzke spojenie medzi donom Cafassom, donom Cottolengom a donom Boscom, ktorí sa napokon poznali, pomáhali si a vzájomne sa ovplyvňovali; práve don Cottolengo (ktorý sa označoval za „nádenníka Prozreteľnosti“) sa dotkol rúcha dona Bosca a prorocky mu povedal: „Je príliš slabé. Zaobstarajte si pevnejšiu reverendu, pretože mnohí chlapci sa zavesia na toto rúcho.“ Je to spojenie, ktoré vyjadruje solidárnosť, pozornosť voči vydedencom zo spoločnosti, voči najslabším, voči niektorým spomedzi „menej rovných“, aby sme použili súčasnú terminológiu článku 3 Talianskej ústavy: väzňom, chorým, deťom. A je hodno pripomenúť pri tejto príležitosti jedno z mnohých „bláznovstiev“ dona Bosca – vzhľadom na politickú a spoločenskú klímu tej doby –, ktoré spájalo radosť, konkrétnosť, solidárnosť a zodpovednosť: keď sa mu podarilo dostať von z väzenia – na dobré slovo a bez akéhokoľvek dozoru – viac ako tristo uväznených mladíkov na jeden deň zábavy, pričom ich večer priviedol naspäť bez toho, že by niekto chýbal.
V mojej formácii na kolégiu v Janove-Sampiedarene ma privítalo posolstvo solidárnosti. Toto posolstvo ma neprestalo sprevádzať aj potom, zvlášť keď som bol povolaný do inštitucionálnej funkcie ministra spravodlivosti, ktorá sa veľmi zblízka týkala jednej z tých kategórií slabých subjektov (väzňov); a potom aj keď som bol povolaný do inej inštitucionálnej funkcie, v ktorej som zaangažovaný doteraz: funkcie posudzovateľa zákonov a ich zhody s Talianskou ústavou, aby sa rešpektovali a chránili základné práva, ktorých je táto ústava garantom.
Solidárnosť, ktorú don Bosco praktizoval a ktorú učí, je solidárnosť moderná, konkrétna, činná, taká, ktorá pestuje sociálny zmysel pre prácu, vzájomnú úctu a pomoc medzi kamarátmi, súčinnosť štúdia a práce, zmysel pre občiansky a sociálny život; ktorá vzájomne sceľuje náboženský a ľudský rozmer, v duchu sebe vlastnej radosti. A je to solidárnosť úzko spojená so stálou úctou k dôstojnosti mladých, ako aj s takisto stálym apelovaním na ich zodpovednosť.
V tejto súvislosti myslím na feeling, sympatie medzi donom Boscom a mojim dávnym predchodcom, piemontským ministrom spravodlivosti Rattazzim, ktorý – napriek zaslúženej povesti antiklerikála a nepriateľa kňazov (Rattazziho zákon z roku 1855 nariaďoval zrušenie rehoľných rádov) – bol voči svätcovi vždy priaznivo naklonený; ba dokonca práve on mu s geniálnou predtuchou odporučil zorganizovať svoje dielo nie ako kongregáciu, ale ako „náboženskú spoločnosť, ktorá by pred štátom bola občianskou spoločnosťou“.
Mám na mysli nasadenie mladých z oratória v lete roku 1854 počas epidémie cholery, ktorá zachvátila Turín: nasadenie, v ktorom bol náboženský aspekt (don Bosco sľúbil chlapcom, že ak zostanú v Božej milosti, nenakazia sa cholerou; a skutočne nikto z nich neochorel) úzko spätý so sociálnym nasadením prevozu a ošetrovania chorých.
Keď uvažujem o vývoji oratória, z 35 mladíkov v roku 1852 na spolu 1200 internistov a externistov v roku 1862, keď rozmýšľam o zrealizovaní dielní v tom období (obuvníckej a krajčírskej, kníhviazačskej, stolárskej, tlačiarenskej, zámočníckej), spoločnosti vzájomnej pomoci robotníkov, internátu, nedeľných, večerných a hudobných škôl, keď premýšľam, že niektoré z prvých učňovských zmlúv uzavretých v Taliansku (opravdivý čin sociálnej revolúcie vo vlastnom zmysle slova) pripravil a podpísal don Bosco, keď sa pozerám na súčasné rozmery saleziánskeho angažovania vo svete, zdá sa mi, že jeho posolstvo solidárnosti je pragmatickým, moderným a konkrétnym anticipovaním niektorých základných princípov Ústavy z roku 1948, totiž princípu solidárnosti, personalistického a pracovnoprávneho princípu. A – aj preto – ma neudivuje fakt, že don Bosco bol prvým svätcom, pre ktorého Taliansky štát deň po jeho svätorečení v roku 1934 cítil povinnosť usporiadať občiansku oslavu v Ríme na Kapitole.
* * *
4. Práve zo všetkých týchto dôvodov ma posolstvo radosti, solidárnosti a úcty voči dôstojnosti, ktoré predkladal don Bosco – a ktoré som mal to šťastie dostať v mojej saleziánskej výchove – zasiahlo vtedy a neprestáva ma zasahovať ani dnes svojou aktuálnosťou a svojou univerzálnosťou. Vstupujeme do tretieho tisícročia vo svete, ktorý sa stal globálnou dedinou, v ktorej – vďaka vedeckému a technologickému vývoju – sa snáď zväčšili disponibilné zdroje, ale určite sa zväčšila aj nerovnosť vo využívaní týchto zdrojov, a tým aj vrstva slabých subjektov a národov vytlačených na okraj spoločnosti a „menej rovných“; svet, v ktorom je stále ťažšie – ale je to stále naliehavejšie – uskutočňovať globalizáciu s ľudskou tvárou a zjednotiť jej perspektívy, príliš jednostranné a zamerané na ekonomický rozmer a rozmer trhu, s hodnotami solidárnosti; svet, v ktorom akoby prevládala neistota a riziká spoločne so strachom, závisťou a násilím. Teda globálna dedina, v ktorej sa posolstvo – radosti, solidárnosti, rešpektovania rovnakej dôstojnosti, prijatia zodpovednosti –, ktoré nám don Bosco zanechal, stáva základnou osnovou.
Je to posolstvo hlboko aktuálne – posolstvo dona Bosca o dôstojnosti, solidárnosti, zodpovednosti –, ktoré predbieha niektoré z najvýznamnejších ustanovení Talianskej ústavy a teraz aj Európskej charty základných práv: povedomie, že sociálny organizmus – pre samotné prežitie hodnôt, na ktorých sa zakladá – musí byť súdržný a preto reagovať na situácie, ktoré poškodzujú alebo priamo vylučujú slabé subjekty; uznanie, že solidárnosť je zároveň predpokladom aj prirodzeným východiskom hodnoty rovnosti; tvrdenie, že bez solidárnosti a zároveň bez rovnosti nemôže existovať ani rovnaká spoločenská dôstojnosť človeka, ani garancia a účinnosť nedotknuteľných práv; a ešte tvrdenie, že tieto posledné – najmä práva sociálne – sa zlúčia s povinnosťou solidárnosti, podľa výrazného poradia, predkladaného článkom 2 Talianskej ústavy; napokon premietnutie solidárnosti do schopnosti prevziať vlastnú zodpovednosť a do „osobného angažovania sa za spoločné dobro“, ktorého špecifickým vyjadrením je okrem iného pracovnoprávny princíp, ktorý potvrdzuje článok 4 Talianskej ústavy, ktorý don Bosco predbehol svojim úsilím v sociálnej oblasti, svojím zameraním na výchovu, vzdelávanie a prácu, svojou konkrétnosťou.
Je to úsilie, ktoré don Bosco premietol do lásky k druhým a špecificky k mladým, a ktoré dobre zhrnulo svedectvo – ku ktorému by som chcel na záver najradšej pripojiť toto moje – iného Taliana, laika, v Taliansku veľmi obľúbeného, rovnako ako don Bosco: prezidenta republiky Sandra Pertiniho, ktorý povedal: „V saleziánskej škole som sa naučil láske bez hraníc voči všetkým utláčaným a biednym. Obdivuhodný život tohto svätca ma naviedol na túto lásku.“
Ťažko nájdem bohatšie a dôslednejšie zdôvodnenie, ale zároveň výstižnejšie a podstatnejšie ako je toto, na vyjadrenie významu, kontinuity, aktuálnosti výchovného posolstva, prostredníctvom ktorého don Bosco rozvinul celkom zvláštnym spôsobom – ako je očividné zo zázračného uplatnenia a rastu saleziánskej prítomnosti vo svete – občiansku a sociálnu angažovanosť solidárnosti popri náboženskom angažovaní dobročinnej lásky. A to tým viac, ak pomyslím na význam, ba na mnohoraké významy výchovy ako podstatnej prípravy na ten vzťah medzi jednotlivcom a spoločenstvom, z ktorého pochádzajú početné práva a povinnosti, vzťah, ktorý poznačuje príslušnosť k spoločenstvu, so vzájomným obohatením a súčinnosťou, ako aj nadobúdaním identity.
Dnes v globálnej dedine – charakterizovanej rozkolom a zrážkou medzi severom a juhom sveta, poznačenej skutočnosťou, že sa zdá, že bohatí sa takmer nevyhnutne stávajú stále bohatšími a chudobní nanajvýš ak trochu menej chudobnými; poznačenej neznášanlivosťou, nenávisťou, fanatizmom a globálnym terorizmom; ponášajúcej sa na biblické sťahovanie a nádejné putovanie za blahobytom, aby unikli smrti, hladu vojne; napokon striedavo kolísajúcej medzi násilným prispôsobením a vykorisťujúcim vytláčaním na okraj spoločnosti, ako pravdepodobným cieľom tohoto sťahovania – vstup mladého človeka do spoločenstva prostredníctvom výchovného procesu a jeho formácie dostáva celkom zvláštny význam v jeho vzťahu k rozličným spoločenstvám, od globálneho až po lokálne.
Na jednej strane je globálne spoločenstvo: charakterizované napätiami, protikladmi, nespravodlivosťami, výzvami pre postavenie človeka, ktoré sme naznačili vyššie. Pre vstup jednotlivca do tohoto spoločenstva don Bosco bezpochyby vedel ponúknuť silné posolstvo výchovy a formácie prostredníctvom globálneho a misijného angažovania jeho kongregácie vo svetovom meradle v prospech najslabších.
Na druhej strane je – popri stredných a veľkých spoločenstvách ako je regionálne európske a národné spoločenstvo – spoločenstvo miestne. Práve v ňom sa najviac potvrdzuje a zachováva identita každého jednotlivca, v ňom sa najviac vníma – v každodennom živote a v bezprostrednej blízkosti – vzťah k druhým, ich potreby, ich bytie zároveň rovnaké aj odlišné; v ňom sa najviac človek dotýka – konkrétne a priam rukolapne – rozdielu medzi egoizmom a solidárnosťou: rozdielu, ktorý sa nie vždy chápe ako osobný problém všetkých a každého zvlášť, keď sa abstraktne konfrontuje s veľkými výzvami globalizácie. A aj v miestnej perspektíve don Bosco bezpochyby vedel predložiť prostredníctvom občianskeho a sociálneho angažovania – ktorého je saleziánske výchovné posolstvo vyjadrením, popri jeho duchovnom a náboženskom obsahu –, ponuku neustále aktuálnu, ktorú najmä dnes tak naliehavo potrebujeme.

Giovanni Maria Flick