„Kvapka nádeje“

Interview s chlapcom

„Moja štvrť je Librino. Je to svet prevrátený naruby, bez pravidiel. Všetci nás opustili, každý môže robiť, čo chce: predávať a brať drogy, kradnúť, prevádzkovať prostitúciu a iné nezákonné činnosti, vyberať výpalné.

„Oratórium je pre nás oporným bodom, sestry nás a naše rodiny prijímajú. V oratóriu spoznávame Ježiša a rozvíjame svoje schopnosti.“

Rozprávač
Plán urobiť z Librina veľkú štvrť sa zrodil okolo '70-ych rokov.
Mestská štvrť, ktorú naprojektoval Kenzo Tange, vznikla okolo malého roľníckeho predmestia, tvoreného rozľahlými gazdovstvami, ktorými sa vyznačovala vidiecka architektúra tejto oblasti. Plán Librina bol náročný; štvrť, rozdelená na veľké okruhy prostredníctvom systému dlhých ulíc a stromami pokrytých ostrovčekov, mala byť schopná prichýliť viac ako 60.000 obyvateľov, a mala obsahovať také sociálne, školské, náboženské a administratívne štruktúry, aby sa stala úplne autonómnou od mesta. Kvôli tomu Librino dostalo pomenovanie Satelitné mesto.

Ale štvrť Librino čakala celkom iná budúcnosť. Projekt sa v rôznych aspektoch prerábal, až kým nebol úplne prerobený. Na začiatku bola potrebná nová varianta, pretože výška niektorých veží nebola zlúčiteľná s blízkym letiskom Fontanarossa.

Následne sa zmeny projektu stali bežnou praxou z dôvodu mohutnej čiernej výstavby a zlého riadenia lokálnej administratívy, ktorá nie vždy prejavila záujem o rozvoj tejto štvrte. Ešte dnes je táto štvrť vo fáze realizácie, de facto predstavuje príbeh projektu nedokončenej – a v mnohých aspektoch nevydarenej – urbanizácie.

Nedostatok mnohých podstatných súčastí infraštruktúry, degradovanie životného prostredia a krajiny, absencia priestorov na stretávanie v menších i väčších skupinách, nedostatok služieb nevyhnutných pre účinné využívanie štvrte zo strany samotných obyvateľov z neho robia obrovský kontajner populácie patriacej k najslabším vrstvám mesta.

Štvrť obývajú mladé rodiny, pre ktoré sa stáva akousi „štvrťou-parkoviskom“, kam je možné ísť v očakávaní lepších čias a vhodných príležitostí. V tomto obzvlášť degradovanom kontexte zvlášť maloletí a mladí majú problém nájsť oporné body, potrebné na to, aby zabezpečili ich hodnotovú a kultúrnu formáciu a zdravé začlenenie do spoločnosti.

Na území sa nachádzajú, aj keď nie v rovnakej miere, tri výrobné sektory: všetci sú nevýhodne prinútení pendlovať, aby sa dostali na rôzne pracoviská, nakoľko súčasná realita štvrte je nútená podstatne uprednostňovať štruktúry bývania a nie práce, až do tej miery, že táto zóna si vyslúžila pomenovanie „štvrť-nocľaháreň“. Naviac ide o zónu osídlenú nedávno a obyvatelia neuznávajú túto štvrť ako svoje rodisko a takto im chýba identita a tradícia.

V tejto zvláštnej a zmietanej štvrti v roku 2005 vzniká význačné dielo dcér Márie Pomocnice, komunita „Jána Pavla II.“ Tri spolusestry, poslané kráčať cestami novej evanjelizácie, aby ohlasovali spásu a prinášali saleziánsku charizmu podľa ducha dona Bosca a matky Mazzarellovej, vedú jednoduchý, skromný život, zameraný na podstatu, vyznačujúci sa zameraním na ústredné postavenie Krista a na trojičnú Lásku.

Citlivosť voči utrpeniu ľudí prinútených žiť v biede napriek veľkému pokroku vedy a techniky pobáda komunitu žiť ako Mária v Káne,
transparentne a zákonne koordinovať svoju službu pre integrálny a solidárny rozvoj ľudského života,
nemať strach ísť v ústrety chudobným a odsudzovať sociálne nespravodlivosti, osobne sa vložiť do tejto reality,
ísť z domu do domu, napriek nebezpečenstvám, aby prinášali útechu, radosť, lásku, odvahu …Ježiša,
prinášať radosť tomu, kto už neverí v nádej,
svedčiť o milosrdnej a preventívnej láske Otca a umožňovať ju zakúsiť – prostredníctvom
¶ výslovného ohlasovania Ježiša,
¶ animovania tejto oblasti,
¶ výchovy na ulici,
¶ katechézy vo farnostiach,
¶ oratória – mládežníckeho strediska,
¶ evanjelizácie detí nápravného ústavu pre mladistvých,
¶ realizácie projektov.

Sestry FMA, v zhode s cestou Cirkvi, naplno začlenené do prostredia, kde žijú, so svojím ľudom spoločne prežívajú ťažkosti a radosti, námahy a nádeje, prácu a modlitbu.
Podporujú sieť solidárnosti medzi výchovnou komunitou, saleziánskou rodinou, miestnou cirkvou, mestskou administratívou, nadáciami, výchovnými inštitúciami v danej oblasti, dobrovoľníckymi združeniami ONLUS, sociálnymi družstvami, diecéznou a miestnou charitou.

Výchovná komunita saleziánok v Librine, hoci ju tvoria rozdielne organizácie, vedie spolu tri mládežnícke strediská, z ktorých dve spravujú priamo FMA a jedno diecézna charita.
Je to jedinečná skúsenosť, ktorá jej členov robí silnými a plnými nádeje. Výchovná komunita, ktorú tvoria aj členovia štátnej školy, sociálne družstvá, rôzne dobrovoľnícke združenia, kňazi, naznačuje výchovné línie integrovanej pastorácie v prospech mladých dievčat a chlapcov a ich rodín.
Dcéry Márie Pomocnice v spolupráci s výchovnou komunitou realizujú rôzne projekty, pričom venujú pozornosť maloletým, rodinám a mladým ženám.

Interview

„Som Veronika a som dobrovoľníčkou civilnej služby. Problémy, s ktorými sa stretávajú chlapci a dievčatá v štvrti Librino, sú:
¶ drogy,
¶ kriminalita,
¶ prostitúcia,
¶ predčasné zakladanie rodín.

Oratórium Jána Pavla II. pre obyvateľov Librina predstavuje oporný bod, kde sa môžu chlapci a dievčatá vzdelávať, naučiť sa začleniť do spoločnosti, rozvíjať svoje schopnosti a najmä pozitívnym spôsobom vychádzať s dospelými.

Niektoré decká pozitívne odpovedajú na výchovný plán, ktorý ponúkame ako výchovná komunita a to zisťujeme prostredníctvom vytrvalej dochádzky chlapcov a dievčat do školy, okrem toho omnoho častejšie prichádzajú do oratória, a tým viac sa angažujú v školských a mimoškolských aktivitách, ktoré ponúkame, ako sú: gitara, futbal, volejbal a mnoho ďalších. Osvojujú si veľmi pozitívne postoje ako je úcta k sebe samým, k prostrediu a k ľuďom, ktorí sú okolo nich”.

Napriek tomu, že bývam vo vedľajšej štvrti, som si nikdy neuvedomovala ťažkosti a problémy, s ktorými sa človek môže stretnúť, keď býva v štvrti ako je Librino; samozrejme, rozvíjať takúto misiu ťa zaväzuje lepšie sa pozerať do svojho vnútra. Pocity, ktoré človek zakusuje, sú mnohoraké: hnev kvôli alibizmu inštitúcií a tých, ktorí môžu niečo urobiť a nič nerobia. Človek zakusuje pocit bezmocnosti za sociálnu nespravodlivosť; miešajú sa pocity nežnosti, náklonnosti a radosti z toho, že sme spolu s týmito ľuďmi, ktorí každodenne podstupujú mnohé problémy a sociálnu biedu a čelia im.

Oratórium je pre mňa oporným bodom, kde môžem stráviť popoludnie s priateľmi; je veľmi mnoho vecí, ktoré sa naučím:
milovať sa jedni druhých, mať úctu k blížnemu. Keby v mojej štvrti nebolo oratórium, bola by som na ulici – buď by som sa tam hrala alebo prijala ponuky, ktoré dostávam.

Chcela by som svojim kamarátom zanechať odkaz:
„Nedajte sa dospelými ľuďmi zatiahnuť do drog, do krádeží, k fetovaniu a do skúšania vecí, ktoré by pre vás mali ťažké dôsledky. Navrhujem, aby ste prišli do oratória, a tam duchovne i telesne rástli.“

Viacúčelové zariadenie CIOFS (Talianskeho centra ženských saleziánskych diel – pozn. prekl.) v spojení s Oratóriom Jána Pavla II. pracuje už niekoľko rokov pri sociálnom stredisku tu v Librine. V súčasnosti realizujeme Projekt Arianna, ktorého adresátmi sú ženy. Ženy hľadajúce prácu, ktoré si želajú – využívajúc informačnú techniku – zodpovednejšie vyhľadávať zamestnanie a využívať pri tom nástroje, napríklad curriculum. Okrem toho je tu príležitosť zorientovať sa pre tieto ženy, ktoré majú veľkú snahu lepšie poznať a využívať svoje zdroje a schopnosti.

Odkedy som stretla dcéry Márie Pomocnice, našla som domov, ktorý prijíma, kde sa stretávajú deti, mladí, my ženy. Každý deň, keď sa stretáme, hovoríme o aktuálnych problémoch, odkrývame talenty, ktoré boli v nás ukryté. Konfrontujeme sa s inými ľuďmi. Niektoré z nás sa popoludní venujú dobrovoľníckej službe a pomáhajú deťom robiť si úlohy.

Aké je to bývať tu, v „betónovom paláci“?
Nie je to príjemné. Činžiak je plný myší, čiernych kaluží, sú tam choré deti, sú tam slepí, deti s downovým syndrómom, sú tam ľudia, ktorí nemajú ani to najpotrebnejšie. Bojíme sa vyjsť von, pretože máme strach, že nás zabijú alebo ublížia deťom.

Podľa štýlu preventívneho systému výchovná komunita stavia na chudobných a vylúčených zo sociálnych výhod a považuje ich za veľký zdroj možností, ktoré treba objaviť a zveľadiť. V tejto výchovnej činnosti majú dôležitú úlohu dobrovoľníci VIDES (Medzinárodného dobrovoľníckeho združenia Žena – Vzdelávanie – Rozvoj), ktorí uskutočňujú túto misiu s odvahou a vďačnosťou.

Je veľa problémov mestskej periférie, zložitej ako je Librino, a hoci mestská administratíva a dobrovoľnícke združenia čosi realizujú, je to stále ako kvapka v mori. Ale my veríme, že súčtom mnohých kvapiek vznikne oceán. Byť misionárkami tu v Librine znamená:
- nechať sa zatiahnuť do ťažkého dobrodružstva prežitia a osloviť nespočetnými výzvami, ktoré podkopávajú najslabšie vrstvy spoločnosti,
- hľadať cesty riešení a spojiť sa s rôznymi inštitúciami,
- vlievať nádej tým, čo už ju nemajú,
- pozerať hore s nohami na zemi a so srdcom na dlani.

To je naša kvapka. Ak chceš, aj ty môžeš priliať svoju kvapku: prežívaním každodenného života v bezúhonnosti a skromnosti a ak chceš, môžeš pridať svoj žetón.
Ak ja,
ak ty,
ak my prilejeme svoju kvapku, kaluž sa stane oceánom.

Ente Giuridico Collegio
Maria Ausiliatrice
Via Caronda, 224
Bancaintesa
C/C 6152823359/82
ABI 03069
CAB 16923
Cin 0