«Hľa, Boží baránok, ktorý sníma hriechy sveta»

Druhá nedeľa v období cez rok (rok A)
Homília na záver Dní spirituality saleziánskej rodiny
Iz 49,4.5-6; 1Kor 1,1-3; Jn 1,29-34

Drahí bratia a sestry,

končíme tento ročník Dní spirituality saleziánskej rodiny a vzdávame chválu a vďaku Pánovi, ktorý nás zhromaždil, dal nám počuť svoj hlas a posiela nás do našich domovov, komunít a diel s poslaním ukazovať mladým jeho prítomnosť medzi nami. Ježiš je jediný, kto môže uspokojiť ich smäd po láske, po živote a slobode, pretože on je „Boží baránok, ktorý sníma hriechy sveta“.

Počas týchto dní sme uvažovali o najpodstatnejšom prvku saleziánskej charizmy, o preventívnom systéme dona Bosca, skutočnom dare Boha pre všetkých členov saleziánskej rodiny, pre všetkých rodičov, vychovávateľov a mladých. Jedná sa o systém, ktorý má nesmierny potenciál privádzať ku svätosti všetkých, vychovávateľov aj vychovávaných, pretože pretvára predovšetkým vychovávateľov prostredníctvom dynamizmu dobročinnej pastoračnej lásky, ale aj mladých, ktorých premieňa na skutočných protagonistov svojej výchovy a oslobodzuje ich od ničivých skúseností, ktoré môžu ohrozovať ich fyzické zdravie, ich psychické dozrievanie, ich večnú spásu, a oslobodzuje všetky ich fyzické, intelektové, citové, mravné a duchovné sily, aby zastavil negatívne skúsenosti, ak sa nejaké vyskytli, a vybudoval silné osobnosti, poriadnych ľudí, dobrých kresťanov a budúcich obyvateľov neba.

Ale rovnako sme videli, že v našom poslaní je takisto nevyhnutné podporovanie a obrana práv ľudí, zvlášť práv detí, dospievajúcich a mladých, pretože sme presvedčení, že ekonomická chudoba nie je najväčším problémom, aj keď sa zdá byť najbezprostrednejšia a najzrejmejšia, ale najväčším problémom je mentalita, ktorá ospravedlňuje a podporuje hanebný rozdiel medzi bohatými a chudobnými, medzi tými, ktorí majú všetky práva, a tými, ktorí sú bez nich. Hovoríme samozrejme o základných právach každej ľudskej osoby ako je zdravie, výchova, domov, rodina, ale aj náboženská sloboda, a najmä Kristus, na ktorého majú všetci právo.

Božie slovo, ktoré sme počuli, nám hovorí, že život je povolaním a že všetci ľudia majú poslanie, ktoré majú rozvinúť: služobník Jahveho má povolanie byť Božím služobníkom a jeho poslaním je byť „svetlom národov“ a všetkým prinášať spásu. Pavol sa cítil povolaný byť „Kristovým apoštolom“ so špecifickým poslaním ohlasovať Krista ukrižovaného. Ján Krstiteľ sa narodil, aby bol Kristovým predchodcom a už od matkinho lona dostal nádherné poslanie pripravovať jeho príchod, spoznať, že je prítomný medzi ľuďmi a ukázať ho svojím učeníkom ako „Božieho baránka“, plného Ducha Svätého, Božieho Syna uznaného Otcom, a svedčiť o ňom svojím slovom, svojím životom a svojou smrťou.

Aj my, drahí bratia a sestry, máme ako členovia saleziánskej rodiny povolanie: byť predchodcami Krista, ktorého poznáme, uznávame a predstavujeme svetu. Saleziánske poslanie naozaj nie je nič iné ako byť veriacimi, ktorí pomáhajú počuť vanutie Ducha Svätého tam, kde sú semienka života, dobra, pravdy, krásy; veriacimi, ktorí pomáhajú objavovať v stvorení a v dejinách stopy Boha a jeho prozreteľnej lásky; ktorí mladým ukazujú prítomnosť Krista v jeho Cirkvi, v chudobných, v biednych a vo vydedených a ukazujú ho ako toho, kto hľadá ich srdce, práve preto, že je schopný naplniť ich najhlbšie túžby, nesklamať ich očakávania, a povzbudzujú ich, aby sa stali jeho učeníkmi.

Bez Jánovho svedectva by Ježiš prešiel bez toho, že by ho dav bol spozoroval. A to, čo sa udialo vtedy, sa deje aj dnes, keď sa zdá, že stopy Boha vo svete sa stratili, keď človek zakúša „mlčanie Boha“ a klame sa, že môže žiť aj bez ohľadu na jeho solidárnu blízkosť, jeho láskyplnú prítomnosť, jeho spásonosné úsilie. Krstiteľ mal tú milosť, že žil v očakávaní Krista, že bol pripravený prijať ho, s neustále pohotovou mysľou a bdelým srdcom, a preto ho spoznal v dave ľudí, ktorí prišli za ním. Krstiteľ mal odvahu ako prvý predstaviť Ježiša ako víťaza nad hriechom a mal odvahu neprejsť mlčaním to, čo vedel. A tak sa mohol Ježiš, podporený Krstiteľom, začať prejavovať medzi ľuďmi.

Avšak evanjelium nám nechce iba pripomenúť Jánovu zásluhu za to, že očakával a predstavil Ježiša ako Božieho baránka, ktorý sa vydáva na smrť, aby porazil hriech, ako človeka plného Ducha a Božieho Syna, ale skôr upriamiť našu pozornosť na potrebu kresťanského svedectva, aby Ježiša mohla uznať a nasledovať naša generácia, ktorá tiež potrebuje vykúpenie. Málo by bola platná skutočnosť, že Boh sa vtelil v Máriinom synovi, keby Ježiš nebol býval prijatý ako Boží syn. Nesmieme zabudnúť, čo píše prológ Jánovho evanjelia: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.“ Je dosť smutné dotýkať sa rukou – aj v našej vlastnej skúsenosti – zla, byť si vedomí jeho hroznej moci, a predsa tvrdiť, že Krista nepotrebujeme a chcieť ho nahradiť vymoženosťami vedy, techniky, ekonomiky a blahobytu. Bez okolkov, veľmi otvorene povedal Benedikt XVI. v encyklike „Spe Salvi“, že veda – aj keď robí život mužov a žien na zemi ľahším a pohodlnejším, aspoň tých, ktorí ju užívajú – človeka nevykúpi. A je to tak, pretože „technika – ako aj veda – nesmeruje k nejakému cieľu, nepodporuje nejaký zmysel, nevytvára scenáre spásy, nevykupuje, neodhaľuje pravdu: technika funguje“.

Keby teda Ježiš nebol počítal s pripravenosťou Jána Krstiteľa, nebol by býval predstavený ako Baránok, ako človek plný Ducha, ako Boží Syn. Tým že Ján dosvedčil Ježišovo poslanie, prijal umenšovanie svojho poslania: keď označil Ježiša za Baránka, ktorý sníma hriechy, poslal za ním všetkých tých, ktorí prišli za ním.

Dnes tak ako včera, alebo lepšie dnes viac ako včera Ježiš potrebuje ľudí, ktorí ho predstavia iným. Je treba ľudí, ktorí by ukazovali prítomnosť Boha vo svete. Túžba Boha byť nám blízko, jedným slovom jeho vtelenie by bolo neúspechom, keby ho Ján Krstiteľ nebol ukázal davu.

Toto je naše saleziánske poslanie, drahí bratia a sestry: byť ľuďmi, ktorí vydávajú svedectvo o Kristovi mladým ľuďom, najmä najchudobnejším z pohľadu spoločenského a ekonomického, núdznym z pohľadu citového a emocionálneho, ohrozeným z pohľadu straty zmyslu života, nádeje a budúcnosti. Nesmieme zabúdať, že pokus vyhnať Boha z nášho života nepremieňa zem na raj. Naopak! Našu prácu to robí obtiažnejšou, náš život nestálejším a našu zem menej rajskou.

Božie rozhodnutie – aby mu cestu kliesnili predchodcovia – je zaujímavým pedagogickým rozhodnutím. Toto rozhodnutie prináša bohaté ovocie, keď vybraní ľudia až do dna uskutočňujú svoju úlohu a stotožňujú sa s Božou vôľou. Práve toto robil don Bosco, ktorý ako veriaci kráčal dejinami „akoby videl Neviditeľného“ a všetky svoje sily nasmeroval na službu jedinej veci: na spásu mladíkov, a aby uskutočnil toto poslanie, vytvoril priestor pre všetky druhy iniciatív a diel, medzi iným založil saleziánsku rodinu, pričom nemal na zreteli nič iné ako duše: „Da mihi animas“.

Som si istý, že povolania pre všetky naše inštitúty sa rozmnožia, budú pevnejšie a prinesú viac ovocia, ak mladí – chlapci i dievčatá –, ktorí chodia do našich diel alebo o ktorých sa staráme pri rozličných aktivitách každého druhu, nájdu v nás Jána Krstiteľa, ktorý im ukáže Ježiša, ktorý im pomôže spoznať jeho hlbokú identitu a povedie ich k jeho nasledovaniu.

Aké krásne poslanie nám Pán zveruje! Vykonávajme ho s radosťou, s presvedčením a veľkodušne. Na Krista má právo každý. Poukazujme na jeho prítomnosť medzi nami a privádzajme mladých k osobnému stretnutiu s ním.

Rím, Salesianum – 20. januára 2008

Don Pascual Chávez Villanueva
hlavný predstavený