Stvrtok 17Piatok 18Sobota 19Nedela 20

Predchádzať: uskutočniteľná voľba?

Keď ma pred časom požiadali, aby som dala názov môjmu príhovoru, spontánne zo mňa vyšlo: „Predchádzať znamená voliť si budúcnosť”. Neskôr som sa po úvahe rozhodla vyjadriť titul prednášky vo forme otázky: „Preventívnosť: uskutočniteľná voľba?“
Zdá sa, že aj Strenna hlavného predstaveného a encyklika Svätého Otca Benedikta XVI. o nádeji potvrdzujú dôležitosť tejto otázky.
Hovoriť dnes o rozhodnutiach, ktoré by robili budúcnosť hodnovernejšou, nie je ľahké, pretože sa zdá, že rýchlosť, ktorou plynú prítomné okamihy, nám stotožňuje budúcnosť s tým, čo práve žijeme.

Pri príprave príhovoru som si uvedomila, že na začiatku by bolo užitočné vrátiť sa k niektorým neustále používaným termínom.
Zo zvedavosti som chcela zistiť, či mi niečo napovie internet. Hľadala som tieto slová: predchádzať – ten, kto predchádza – preventívnosť.
Našla som, že:
predchádzať = sa vzťahuje na zdravie (nádory), požiare, násilie, klimatické pohromy, internet, …,
ten, kto predchádza = sa vzťahuje na stavby („ten, kto buduje ako prvý“), na Božiu milosť (ktorá k nám prichádza ako prvá),
preventívnosť = vo všeobecnosti sa viaže na ‘štýl výchovy alebo umenie vychovávať pozitívne’.

Čo sa týka termínov ‘výchova/vychovávať’, radšej som sa odvolala na dona Bosca, na bohatstvo našej saleziánskej tradície a na vnútorne prehĺbenú osobnú skúsenosť každého z nás.

Uvažovala som nad mnohými mladými, ktorých stretávam v rôznych častiach sveta, nad vychovávateľmi, ktorých som spoznala na medzinárodných stretnutiach Organizácie spojených národov, na členov saleziánskej rodiny, ktorí v mnohých krajinách jednoduchým spôsobom konajú veľké veci, a objavila som jednu spoločnú niť:
Na to, aby sme predchádzali nádorom a pohromám, ktoré sa na svetovej úrovni znásobujú, je potrebné, aby sme boli tými, čo predchádzajú, čiže aby sme budovali ako prví v mladých, ktorých stretávame, dôveru v ich vlastné možnosti konať dobro a pomáhali im uveriť, že je možné budovať krajšiu budúcnosť pre všetkých. A je to treba robiť takým spôsobom, ktorý hovorí, že je tu srdce, ktoré miluje, a pozitívne videnie skutočnosti.
Strenna hlavného predstaveného zdôrazňuje krásu úlohy Božieho spolupracovníka starať sa o semeno života, aby rástlo v dobrej zemi. Zdajú sa mi obzvlášť významné vyjadrenia odvolávajúce sa na „Toto Ježišovo ‘dnes’, [ktoré] pokračuje v našom výchovnom poslaní“, znovu nás volá k podstate nášho poslania ako „tých, čo boli poslaní k mladým, aby im hlásali nový život, ktorý nám ponúka Ježiš, aby sme ho podporovali a rozvíjali prostredníctvom výchovy, ktorá dokáže mladých ľudí a chudobných oslobodiť od útlakov, ktoré im bránia hľadať pravdu, otvárať sa pre nádej, žiť zmysluplne a s radosťou a budovať vlastnú slobodu.“
Toto je možné, keď veríme vo výchovu ako Don Bosco, keď vieme staviť na pozitívne zdroje, ktoré sú v každom mladom človeku, keď sa z výchovnej činnosti stáva duchovná skúsenosť a podporujú sa práva maloletých.
Toto je možné, keď sa aj my staneme šíriteľmi nádeje.
Keď hovorím na verejnosti o malých každodenných prejavoch solidarity, s ktorými sa stretávam, a čítam svedectvá obyčajných ľudí, bojujúcich za mier, za rozvoj, za ľudské práva tých najslabších, vidím, že tváre ľudí ihneď spozornejú a oči im zažiaria, pretože sú to témy, ktoré sa nás hlboko dotýkajú a sú odpoveďou na smäd po nádeji na lepší svet.
Dnes prežívame situácie, ktoré nám buď dajú zakúsiť našu bezmocnosť, alebo v nás prebudia tvorivosť, o ktorej sme ani nevedeli, že ju máme.
Už sme si toľko toho vypočuli o škandalóznom jave hladu a biedy, ktorý dosahuje závratné čísla, o problémoch spojených s bezpečnosťou, o útokoch na život, o nestálosti demokratizačných procesov, že sa všetko zredukovalo iba na vzdialené pojmy bez vzťahu ku konkrétnym situáciám, ktoré by sa nás dotýkali zblízka a ku ktorým by sme aj my mali čo povedať a urobiť.
Súčasná situácia sa týka nás všetkých: ide o výzvu, ktorá spočíva v šírení a upevňovaní všetkého, čo je vo svete pozitívne a v prekonávaní všetkého, čo uráža, ponižuje a zabíja človeka.
Stretávame a sprevádzame mladých všetkých kategórií, s ich vnútornými zdrojmi, charakteristickými pre ich vek, s nepokojom a neistotami, ktoré sú plodmi o. i. podmienok, ktoré predstavuje realita. Čo teda pre nás znamená ‘staviť na ich pozitívne zdroje’?
Pomáha im výsledok našej výchovnej činnosti vyzrievať v duchovnej skúsenosti?
Čo pre nás môže znamenať podporovanie ľudských práv tých najslabších detí a mladých a výchova k nim?
Azda navrátime platnosť preventívnosti, ak pomyslíme na vyprázdnenie významov bežne používaných termínov.
Vychovávame do tej miery, nakoľko chápeme, že vychovávať znamená ‘vedieť zasiahnuť’, vedieť vytvoriť podmienky, ktoré umožnia druhému rásť podľa schopností, aké mu daroval Boh.
Každý deň som v prostriedkoch verejnej dopravy v kontakte s ľuďmi, ktorí cestujú do práce. Počúvam ich rozhovory, ktoré sa stále točia okolo ekonomických starostí a okolo ťažkostí žiť dnes v spoločnosti, ktorá ohrozuje osobnú a všeobecnú bezpečnosť. A zakaždým sa zamýšľam nad tým, čo môžu takéto rozhovory vyvolávať v mladých. Nádej do budúcnosti? Radosť rásť a môcť pestovať vzťahy s druhými? Aký je náš postoj a ako zasahujeme v situáciách, ktoré sa neustále sústreďujú na problémy bezpečnosti?

Čo podporuje saleziánska rodina, aby sa pozornosť viac sústreďovala na najúbohejších mladých?
Máme nové ponuky, ktoré odpovedajú na relatívne nové otázky, ktoré nám kladie doba?
Vieme vplývať na inštitúcie, aby rešpektovali práva tých najúbohejších?
Máme čo povedať do tematiky mieru a ľudských práv?

Ako poznám veci, môžem povedať, že áno.
Každý z nás sa dnes môže stať šíriteľom nových vecí v pohybe, ktorých nie vždy sme si dostatočne vedomí, a vydávať svedectvo o tom, že sme znamením a vyjadrením Božej lásky dnešných čias.
Myslím na ženy, ktoré som stretla v Indii a v Ekvádore, ktoré ti s hrdosťou ukazujú, koľko sú schopné vytvoriť na úrovni malých podujatí, že solidarita, ktorá sa medzi nimi vytvorila, má význam, a že môžu byť šíriteľkami rozvoja tam, kde žijú.
Myslím na všetky deti, ktoré vďaka podpore na diaľku môžu žiť dôstojnejší život s nádejou na lepšiu budúcnosť. A spolu s nimi myslím aj na všetkých tých, ktorí prostredníctvom tváre jedného dieťaťa objavili vzdialenú krajinu a budujú mosty solidárnosti, ktorých význam presahuje vynaloženú námahu a obete.
A myslím aj na tisíce mladých, ktorých oslovujeme ponukami dobrovoľníctva a ktorí vedia čeliť životu s nádejou a pomáhajú ďalším mladým, aby dokázali snívať o lepšej budúcnosti.
Myslím na iniciatívy, ktoré navrhujeme a ku ktorým sa mladí nadšene pripájajú: projekt „Spoločné dobro a mladí: dedičstvo, ktoré treba chrániť“ umožnil mladým z rôznych kontinentov stretnúť sa a zamyslieť nad dedičstvom získaným z minulosti a nad zodpovednosťou voči budúcnosti, čo sa týka planéty Zem a uznania existencie druhých ľudí.
V neposlednom rade myslím na odvahu Inštitútu dcér Márie Pomocnice, že chcú v Ženeve otvoriť Úrad alebo Centrum pre ľudské práva – v čase, keď je človek stále viac vyjadrovaný len v štatistických hodnotách, úrad, ktorý chce byť znakom nádeje a pomáhať spoznať, ako sa treba hýbať pri obrane a podporovaní práv detí, mladých ľudí a žien (a to v rámci Rady pre ľudské práva, v koordinovaní činnosti a spolupráce katolíckych mimovládnych organizácií…).

Veľa sa dnes hovorí o ‘hrozbe nedostatku lásky’: myslím, že toto tvrdenie je pravdivé, ak hovoríme vo všeobecnosti o kultúrnej a masmediálnej úrovni, no všetko je inak, ak hovoríme o konkrétnych ľuďoch. Každý z nás by vedel rozprávať o potrebe a schopnosti milovať, ktoré sa nachádzajú v ľuďoch, ktorých denne stretávame, o potrebe ‘života’, ktorej sa mladí hlasite dovolávajú.
Potom vieme aj lepšie pochopiť, ako veľmi nás zaväzuje to, že máme byť znakom a vyjadrením Jeho lásky.

Uvažovať nad tým, nakoľko sme efektívni v našej činnosti, znamená aktualizovať preventívny systém v dnešných podmienkach … no preventívny prístup podľa saleziánskeho štýlu nie je ani tak postojom vo veciach, ktoré treba urobiť, ale postojom života, a to v spôsobe videnia vecí (ktorý nie je nikdy katastrofický), v spôsobe prežívania reality a uznávajúc, že Boh kráča týmto svetom s láskou a pôsobí cez nás, aby dal počiatok novému životu. Naše vnútro trpí spolu s inými, teší sa spolu s inými, a dáva nám radosť zo života a šťastie v tom, čím sme a čo robíme.
Každý z nás má skúsenosť, že keď má človek rád, vždy sa snaží predísť situáciám, ktoré by druhého priviedli do ťažkostí … v druhom sa takto buduje istota, že nech by sa dialo čokoľvek, je tu niekto, kto v nás verí, a to v nás vytvára nádej na lepšiu budúcnosť.

V tejto súvislosti mi mimovoľne prichádza na myseľ jeden list, ktorý napísal Luigi, 23-ročný mladík, ktorý pracuje v rámci medzinárodnej siete VIDES (Medzinárodné dobrovoľnícke združenie Žena – Vzdelávanie – Rozvoj, pozn. prekl.). (Slovné prerozprávanie príbehu.) „…Keď som po prvýkrát vkročil do VIDES-u, bol som len opustený chlapec, ktorý hľadal nejakú cestu, no často ju nachádzal zatarasenú už na samom začiatku. Nikdy by som nebol veril, že VIDES bude odpaľovacou rampou, ktorá ma privedie až tam, kde som dnes. Vďaka VIDES-u som pochopil moje profesionálne zameranie, v ktorom sa ešte stále snažím vyzrievať….“
Tento mladík je – ako symbol – jedným z množstva mladých, ktorí ako v ozvene vyjadrujú to isté: objavili zmysel svojho života a cítia sa byť zaň zodpovední aj vo vzťahu k druhým.

Dnes hráme o veľmi veľa: vedieť prebudiť v mladých - bez ohľadu na situáciu, v ktorej sa nachádzajú a bez ohľadu na podmienky, v ktorých žili - zdroj dobra, ktorý každý nosí vo svojom vnútri, aby priniesol ovocie.

Dnes je to naliehavá výzva, majúc na mysli jedno z hlavných práv mladých: právo rásť ako semienko, ktoré je vložené do ‘dobrej zeme’ a určené priniesť hojné ovocie, aby sa uskutočňovalo Božie kráľovstvo.

Video dňa

Fotografie dňa