Už od dievčenského veku, keď som ešte pred dovŕšením osemnástich rokov dostala preukaz saleziánskej spolupracovníčky priamo od dona Ricceriho, som vždy dychtivo očakávala strennu hlavného predstaveného, pretože pre mňa predstavovala vtedy ako i dnes životný projekt, ktorým som sa riadila v prebiehajúcom roku.
Už v podstate dlho som očakávala strennu ako je tá tohtoročná... a preto zo srdca ďakujem hlavnému predstavenému, že mal dnes citlivosť a odvahu podnietiť nás k skutočne aktuálnemu a pre nás saleziánov vzrušujúcemu uvažovaniu.
Slová „strenny“ ma preniesli do 80-ych rokov, keď som sa krátko po návrate z Ekvádoru – po skúsenosti v amazonskom pralese ako misionárka laička, plná životných poučení, ktoré som dostala od indiánov Kivarov –, spolu s mojim manželom rozhodla venovať svoj život, ba náš život misiám.
Nášmu definitívnemu návratu do Amazónie zabránilo najprv očakávanie nášho prvého dieťaťa Giampiera a potom osobné zdravotné dôvody.
Naozaj sa zdalo, že sa všetko sprisahalo proti našim rozhodnutiam; až neskôr som pochopila, že dobrý Boh mal s nami a našim životom asi iné plány.
Spomínam si na tie roky (´78 až ´80) ako na tak trochu jednotvárne, hoci obveseľované úsmevom nášho syna, ktorý svojim narodením obohatil naše manželstvo: cítili sme sa ako chytení do pasce každodenného kolobehu (z domu do práce, z práce domov), ktorý držal zviazané naše sny, základné rozhodnutia, na ktorých spočívala naša láska … zatiaľ, čo okolo nás bol svet, ktorý kričal o pomoc, svet, najmä svet mladých, úkladne ohrozovaný obrovskými nebezpečenstvami, príliš veľkými a príliš ohlušujúcimi, aby sme mohli zostať pokojne zakotvení v životnom štýle, v ktorom sme sa mali starať takmer výlučne o nášho syna a o náš partnerský život.
Boli to roky, v ktorých mnohí, príliš mnohí mladí podliehali zdrvujúcemu bremenu heroínu, príliš mnohí mladí išli do väzenia a z väzenia, odmietaní členmi vlastnej rodiny, a bolo málo ľudí, ktorí sa zaujímali o ich príbeh.
Vnútri na mňa nástojčivo doliehali slová, ktoré don Bosco povedal po tom, ako navštívil turínsku väznicu, pri pohľade na toľkých chlapcov za mrežami: „Ach! Keby títo mladíci boli mali niečiu priateľskú ruku ...“ Cítila som vo svojom vnútri povinnosť a túžbu stať sa tou priateľskou rukou, aby som zamedzila znetvoreniu toľkých krásnych mladých ľudí: A tak sme začali hľadať miesto, kde by sme mohli prijímať tých mladých, ktorí boli výzvou pre naše svedomie a vyžadovali od nás – bez veľkého prosenia – životný štýl tak trochu „sui generis“ (svojrázny, svojský – pozn. prekl.), zaiste vzdialený životu „papučovému“, ktorý možno naši rodičia pre nás vysnívali.
Ktovie prečo, všetko začalo náhodnou zhodou okolnosti: správca Chrámu Božej Lásky, na ktorého sme sa obrátili, nám ukázal staré opustené trosky; bola to maštaľ s ešte nepoškodenými kŕmidlami, ktorú vlastnil markíz Gerini, známy priateľ a dobrodinec saleziánskych diel. Nebolo ho treba dlho presviedčať, aby nám ju dal k dispozícii na činnosť v prospech mladých, ktorí sa nachádzali v ťažkostiach. Snáď ani on ani my sme si vtedy nepredstavovali, že tá „maštaľ“ zohreje viac ako 400 mladých ľudí, ktorí v priebehu týchto (25) rokov našli ruku vystretú smerom k ich potrebám.
Nie je to prvý raz, čo sa „maštaľ“, miesto anonymné a istotne odmietané „slušnými“ ľuďmi, stáva kolískou snov človeka, ktorý by chcel ohlasovať nový život chudobným, utláčaným … posledným.
S pomocou mnohých spolupracovníkov, saleziánov, sestier, ... sa tá maštaľ čoskoro premenila na prijímajúci dom pre tých mladých, ktorí nás prosili o pomoc.
Naša rodina sa tak rozšírila otvorením dvier najmä maloletým, dospievajúcim, ktorí sa nachádzali v ťažkej osobnej, sociálnej alebo rodinnej situácii.
Ako podľa rýdzo saleziánskej tradície sme štartovali bez ekonomických prostriedkov, spoliehajúc sa výučne na milodary mnohých priateľov, ale najmä na Božiu pomoc, a aby dobrý Boh na toto dielo nezabudol, nazvali sme ho „Prozreteľnosť“.
Naše spoločenstvo nechcelo byť ani terapeutickou komunitou a tým menej akýmsi internátom, ale od prvého dňa chcelo byť „rodinou“, ktorá sa otvárala pre mladých, ktorí sa nachádzali v ťažkostiach buď rodinného charakteru a kvôli prostrediu, alebo preto, že porušili zákon, alebo kvôli hrozbe, že ho znova ho porušia, atď. A hľadali mravno-výchovnú oporu na obdobie času potrebného na to, aby dozrela iná situácia, taká, ktorá im umožní opätovne sa začleniť do rodinného a sociálneho kontextu, pričom sme uprednostňovali prevenciu pred upadnutím alebo opätovným upadnutím – v štýle, ktorý nás naučil don Bosco.

Urobiť bilanciu činnosti rozvinutej počas týchto 25 rokov nie je jednoduché. Len Pán totiž pozná srdce človeka; iba on vie, či námaha priniesla alebo prinesie želané ovocie. My sa pokúšame vydávať kresťanské svedectvo, a budeme mu vďační, ak ho zúrodní.
V prvých rokoch sme prijímali najmä maloletých, ktorých nám zveroval súd pre mladistvých podľa zákona 266, ktorý nariaďoval, aby mladistvý pri prvom prečine nebol umiestnený do väzenského zariadenia, aby sa predišlo upevneniu deviantného správania.
Vstúpenie tohto zákona do platnosti predstavovalo dôležitý kultúrny a spoločenský zlom. Mladistvý bol po prvý raz považovaný za subjekt práv, a ako taký za chráneného a podporovaného.
Spoločnosť je voči najmladším vždy dlžníčkou, vždy má povinnosť poskytovať maximum svojich schopností, aby umožňovala prežívať dôstojnú prítomnosť a pripravovala zodpovednú a slobodnú budúcnosť, a vo chvíli, keď nám súd zveroval búrlivých dospievajúcich ľudí, medzi riadkami nás žiadal, aby sme sa zaručili za kvalifikovanú výchovnú ponuku, … čo nemohlo nebyť poznamenané pedagogikou dona Bosca.
Prozreteľnosť sa takto bezprostredne vyznačovala ako privilegované a zriedkavé miesto, v rámci ktorého sa pre dospievajúceho v ťažkostiach stane konečne prirodzeným a spontánnym stať sa stredobodom pozornosti, v rodinnom štýle života, plnom podnetov a mnohorakých príležitostí slobodne a s dôverou uvažovať o problémoch vlastnej identity, ešte neistej a poznačenej konfrontáciou-zrážkou so spoločnosťou.
Mladý človek prichádzajúci do domu, ktorý je rodinou, ihneď si všimne zvláštnu atmosféru, ktorá sa tam dýcha: napätia, strachy, odmietnutia, ktoré mladistvý nesie so sebou, nadobúdajú nový rozmer v novosti situácie, ktorá sa tu prežíva. Mladistvý je teraz v kontakte s dospelými, ktorých už nepociťuje nutne ako nepriateľských a autoritársky hroziacich, ale s ktorými je namiesto toho možné vytvárať pozitívne vzťahy, tvorené dohodou, spoluprácou, priateľstvom vo vzájomnej úcte. Toto všetko však predpokladá minimum prípravy a zaangažovania mladistvého do novej skúsenosti, ktorú je pozvaný prežívať, inak je všetko ťažšie.
Keď je vzťah mladistvého a domu, ktorý je rodinou, pozitívny, uvedomujeme si – a skúsenosť nám to potvrdzuje – že praská múr nedôvery voči dospelým, ktorý si dospievajúci vytvoril ako obranu v predchádzajúcich problematických rodinných a spoločenských skúsenostiach. Znova sa začína objavovať živá nostalgia za vzdialenými citmi, najmä materinskými, teraz nanovo prežívanými, s doteraz neznámou túžbou po ochrane pred tými traumatickými činiteľmi, ktoré vytvorili v detstve vážne problémy. V mladom človeku sa objavuje povedomie, že má v sebe svoje vlastné vnútorné sily, ktoré sa môžu orientovať na ciele poväčšine ešte málo definované, ale teraz vie, že ohľadne ich uskutočnenia môže počítať s niekým, kto je jeho aktívnym priateľom.
Takto je mladý človek v stave opäť získať svoj život, môcť premýšľať o utrpených zraneniach (školská zaostalosť, citová tvrdosť, výrazné ťažkosti, odborná nekompetentnosť, pracovné problémy, atď.) a vytvárať – teraz už vo veľmi krátkom čase – podmienky „svojej“ slobodnej budúcnosti vo vzťahu tentoraz už nevylučujúcom zo spoločnosti.

Naša úloha je, ako vidno, obtiažna, … avšak výsledok príde: deti, ktoré nejaký čas žili s nami, všetky – cudzinci aj Taliani – prežívali toto obdobie nie ako „nepriaznivú udalosť“, ktorá sa pridáva k ostatným, ale ako dôležitý a obohacujúci okamih, ktorý však zostáva vyjadrením kultúry solidárnosti: táto kultúra solidárnosti vždy bola presvedčením, ktoré sme deklarovali a ktoré upevňuje svoje korene nielen v náboženskej a saleziánskej viere, ale aj v alternatívnom ľudskejšom ponímaní spoločnosti. To, čo chceme ponúkať, je priestor „spravodlivosti“ v tom zmysle, že hodláme dávať mladému človekovi to, čo buď nikdy nemal, alebo to mal neprimeraným spôsobom.
Naozaj sme nikdy neteoretizovali o našom spôsobe prístupu k dieťaťu, pretože saleziánsky štýl, štýl dona BOSCA je už ako taký presvedčivým vzorom: vylučuje každú formu paternalizmu alebo dozoru, aby vyzdvihol ponuku úprimného prijatia, ktorého podstatou je priateľstvo, počúvanie, spoluúčasť, náročná a správna dôslednosť v správaní.
Prijímať a usilovať sa, aby ma prijímali sa takto stáva kľúčovým bodom a ako také prednostným cieľom nášho domu-rodiny. Ak sa nepodarí zaangažovať mladého človeka do rozhodnutí, ktoré sa okolo neho a o ňom robia, nemožno uviesť do chodu žiaden výchovný projekt a človek sa obmedzuje na úlohy potláčania alebo úschovne, ktoré sú veľmi vzdialené mysleniu dona Bosca.
V týchto posledných rokoch sme prijímali výlučne mladistvých cudzincov pochádzajúcich zo severnej Afriky, z Albánska, Rumunska a z Afganistanu. Najmä títo poslední nám pripomínajú, ako don Bosco miloval mladých ľudí: „Stačí, že ste mladí, aby som vás veľmi miloval.“ Sú to deti, ktoré utiekli pred vojnou, prinútené opustiť svoju krajinu, aby sa vyhli osudu svojich rodičov, zabitých rukou Talibancov. Majú veľmi smutné príbehy, v očiach majú hrôzu smrti, v srdci vedomie, že sa nemôžu vrátiť do svojej vlasti. Sú ďaleko od vlastných koreňov a bez možnosti zapustiť nové, ocitajú sa medzi minulosťou a budúcnosťou, v úbohej a skúpej prítomnosti. Mnohí z nich si v srdci nesú jasné znaky útrap, ktoré zakúsili predtým, ako sa im podarilo zachrániť sa: Rozprávanie o ich nepredstaviteľných cestách nás nemôžu nepobádať k tomu, aby sme pre nich boli tou priateľskou rukou, tým ramenom, o ktoré sa môžu oprieť a – prečo nie – plakať, keď sa im opäť živo objaví spomienka na vlastných drahých a na vlastnú vzdialenú krajinu. Celkovo vzaté, sú to decká silné: Neviem, koľké z našich talianskych detí, navyknutých na viac-menej pohodlný život, majú vnútornú silu, akú preukazujú oni. Osamelí, cudzinci v odlišnej krajine, voči nim často nepriateľskej a podozrievavej, si vedia vyhrnúť rukávy aj v očividnom úsilí naučiť sa náš jazyk, naše zvyky, naše zabezpečovanie pokojnejšieho života bez prílišných prekážok alebo problémov. Naše angažovanie sa ako páru a ako saleziánov spolupracovníkov pre tieto decká je tým, čo hlavný predstavený vyzdvihol vo svojej strenne: vychovávať srdcom dona Bosca, aby sa integrálne rozvíjal život mladých, najmä tých najchudobnejších a znevýhodnených, a to tým, že sa budeme zasadzovať za ich práva.
Určite sa usilujeme vychovávať a milovať srdcom dona Bosca, ale nikdy nebudeme mať srdce také veľké ako on … určite chápeme a snažíme sa, aby títo naši priatelia boli rešpektovaní vo svojich právach. Možno až dnes chápem veľkú ťažkosť, ktorú zakúsil don Bosco, keď chodil po staveniskách a hľadal svojich chlapcov, aby ich povzbudil, ale najmä aby sa ubezpečil, že tí, čo im dávali prácu, rešpektovali ich práva. Aj nám sa často stáva, že sa musíme usilovať nielen o ich zaradenie do sveta práce, ktorý je stále obmedzenejší, ale najmä preto, aby tí, čo ponúkajú prácu, boli voči nim korektní a spravodliví... Koľkokrát sa nám stalo, že sme museli pripomínať a domáhať sa rešpektovania pracovného času a spravodlivej mzdy … a zároveň sme sa museli ospravedlňovať našim deckám za nedôstojné vykorisťovanie zo strany mnohých dobrých kresťanov. Naše úsilie sa takto konkrétne prejavuje podporovaním – skutkami a nakoľko nám je to možné – dôstojnosti týchto mladých ľudí. Už nestačí len doširoka otvoriť srdce a prijať ich: dnes sa viac ako kedykoľvek predtým treba biť o to, aby sa uznali ich práva, aby nikomu z nich nechýbala nádej na ľudskejšiu budúcnosť. Myslím, že keby don Bosco žil dnes, určite by zoširoka použil svoju tvorivosť, aby podporil kultúru formovania svedomí s cieľom uznať základné práva ľudskej osoby akejkoľvek farby pleti, a aby konkrétne odpovedal na Kristovo volanie, ktorý prosí o pomoc v šatách smädného Angolčana, afgánskej siroty, ktorej zomreli jej drahí pred jej očami, chlapca, ktorý uteká z neznesiteľnej situácie vo svojej vlasti …
Je mnoho spomienok, ktoré deti vtlačili do mojej mysle a do môjho srdca; keby som mala porozprávať príbehy tých, čo prešli naším domom... nestačili by ani roky, čo mi ešte zostávajú do konca života, ale jednu chcem zanechať aj vám:
„Bol štedrý večer asi pred 24 rokmi. Vrtela som sa pri sporáku a pripravovala som večeru, keď vtom mi jeden chlapec prišiel povedať, že Merak (jeden rómsky chlapec, ktorý krátko predtým prišiel do domu Prozreteľnosti) skľúčene plače. Meraka jeho príbuzní predali karaváne cigánov, keď mal sotva dva roky. Bol prinútený žobrať, bili ho a mučili (na chrbte mal nezmazateľné znaky popálenín po cigaretách), vo veku 10 rokov sa mu podarilo ujsť bez stopy; našla ho polícia napoly zmrznutého pod lavičkou v parku Eur. Jediné slová, čo vedel povedať po taliansky, boli: jednu mincu, sto lír, prosím. Dali ho do jednej inštitúcie v očakávaní, že si ho niekto adoptuje, ale ... kto má odvahu adoptovať si dieťa, ktoré nie je svetlovlasé ani nemá modré oči a navyše je to Róm? Útulok, ktorý ho prichýlil, sa práve rušil a museli mu nájsť miesto pre starších: mal 14 rokov, keď ho priviedli k nám po uverejnení článku v novinách Il Messaggero, ktoré náhodne zistili, že existuje Prozreteľnosť. Pracoval v jednom rýchlom občerstvení blízko zariadenia, ktoré ho prichýlilo. Majiteľ s ním samozrejme neuzavrel žiadnu zmluvu, ba dával mu pocítiť to, že mu vôbec dal prácu. Merak v ten deň videl v dome Prozreteľnosti priateľov, ktorí pobehovali hore-dole a prichádzali nám zablahoželať: dostal sa do krízy.
Pobádala som ho, aby mi vysvetlil dôvod svojho plaču. Trvalo hodnú chvíľu, kým mi odpovedal: plačem, pretože myslím na svoju situáciu; som na svete sám, nepoznám svojich rodičov, nemám príbuzných, nemám priateľov … keby som mal ísť niekomu zavinšovať šťastné Vianoce, neviem, za kým by som išiel.“
Jeho odpoveď sa mohla zdať banálna – aj preto, že v dome boli mnohí vo viac alebo menej v takej istej situácii ako on ... ale Merak mal smutný, takmer beznádejný pohľad. Ktovie, o čom premýšľal!! Objala som ho a povedala som mu, že klame, pretože od tej chvíle mohol a mal vinšovať nám, Carlovi a Lilline, a mnohým priateľom, ktorých spozná v dome Prozreteľnosti.
Ihneď sa upokojil a venoval mi svoj najnádhernejší úsmev. Tak som sa vrátila k sporáku. Po dobrej polhodine sa objavil v kuchyni. Poprosil ma, aby som išla do vedľajšej miestnosti. Išla som tam; uprostred stola ako na výstavke ležala vianočná hviezda a narýchlo napísaný lístok: „Drahá mama, mám Ťa rád!“
Bol to prvý raz z mnohých nasledujúcich, lebo od toho dňa každý rok Merak, ktorý už nie je chlapcom, má priateľov, ktorým môže povedať: Šťastné Vianoce!
Týmto končím a všetkým prítomným i celej saleziánskej rodine želám, aby v živote dokázala byť otvorenou rukou a náručím, aby mohla prijímať želanie šťastných Vianoc a úprimný úsmev mnohých Merakov, ktorí sa túlajú po našich uliciach a ktorí očakávajú, že im niekto povie: odo dnes už nie si sám, som tu JA.