«VYCHOVÁVAJME SRDCOM DONA BOSCA»

 

Rím – Salesianum, 18. januára 2008

Drahí bratia a sestry, všetci členovia saleziánskej rodiny, priatelia účastníci na Dňoch spirituality saleziánskej rodiny:

Som rád, že sa môžem podeliť o niekoľko myšlienok o saleziánskej výchove, vedomý si toho, ako napísal Ján Pavol II. 31. januára 1988, „situácia mládeže sa dnes veľmi zmenila, a ako to vychovávatelia a pastieri dobre vedia, prichádza s mnohorakými podmienkami a aspektmi. A predsa aj dnes pretrvávajú tie isté otázky, o ktorých don Bosco od začiatku svojej služby uvažoval a usiloval sa ich pochopiť a rozhodne riešiť. Kto sú títo mladí ľudia? Čo chcú? O čo sa usilujú? Čo potrebujú?“ (Juvenum Patris, 6).

 

1. DON BOSCO – SVÄTÝ VYCHOVÁVATEĽ

Samozrejme, keď hovorím o saleziánskej výchove, nabáda ma to hovoriť predovšetkým o donovi Boscovi, ktorý „realizuje svoju osobnú svätosť výchovným úsilím, prežívaným s apoštolskou horlivosťou a s apoštolským srdcom a súčasne vie predstaviť svätosť ako konkrétny cieľ svojej výchovy“ (JP 5).

Don Bosco dosahuje svätosť tým, že je svätým vychovávateľom. Pius XI. ho neváhal označiť za „educator princeps“ (vychovávateľ knieža – pozn. prekl.).

Šťastná zhoda osobných darov a okolností priviedli dona Bosca k tomu, že sa stal otcom, učiteľom a priateľom mládeže, ako to vyhlásil Ján Pavol II.: Jeho vrodený talent priblížiť sa k mladým a získať si ich dôveru, kňazský úrad, ktorý mu poskytol hlboké poznanie ľudského srdca a skúsenosť účinnosti milosti pri rozvoji chlapca, praktický génius, schopný uskutočňovať počiatočné inšpirácie k plnému rozmachu.

Na počiatku všetkého však je povolanie: pre dona Bosca bola služba mladým veľkodušnou odpoveďou na Pánovo volanie. Zlúčenie svätosti a výchovy vo veciach činnosti, askézy, vyjadrovania lásky, predstavuje, originálnu črtu jeho osobnosti. Je svätcom vychovávateľom a svätým vychovávateľom.

V tomto zlúčení má svoj pôvod „systém“, totiž celok intuícií a praxe, ktorý možno vysvetliť v pojednaní, vyrozprávať vo filme, ospievať v básni alebo predviesť v muzikáli: ide naozaj o dobrodružstvo, ktoré nadšene zapojilo spolupracovníkov a mladých podnietilo k snívaniu.

Jeho nasledovníci, ktorí ho prijali a pre ktorých je výchova taktiež povolaním, ho priniesli do veľmi rozmanitých kultúrnych prostredí a preložili ho do rôznych výchovných ponúk, zhodných so situáciou mladých, ktorí boli jeho adresátmi.

Keď si opätovne pozrieme osobný príbeh dona Bosca alebo dejiny niektorého z diel, ktoré sa na neho odvolávajú, takmer spontánne vzniká otázka: A dnes?

Nakoľko ešte obstoja jeho intuície? Nakoľko môžu praktické riešenia, ktoré on uviedol do chodu, pomôcť vyriešiť to, čo pre nás predstavuje neprekonateľné ťažkosti: dialóg medzi generáciami, možnosť odovzdávať hodnoty, odovzdávanie videnia skutočnosti a podobné?

Nezdržím sa ani vypočítavaním rozdielov, ktoré sú medzi dobou dona Bosca a našou dobou. Jestvujú, a bezpochyby nie malé vo všetkých oblastiach: v postavení mládeže, v rodine, v mravoch, v spôsobe uvažovania o výchove, v sociálnej oblasti, v samotnej náboženskej praxi. Ak sa javí obtiažnym už pochopiť skúsenosť minulosti za účelom výlučnej vernej historickej rekonštrukcie, o to obťažnejším bude chcieť ju znovu ju previesť do praxe v radikálne odlišnom kontexte.

A predsa sme presvedčení, „že to, čo sa odohralo s donom Boscom, je momentom milosti, plným možností; že obsahuje inšpirácie, ktoré rodičia a vychovávatelia môžu interpretovať v súčasnosti; že v tom existujú podnety pre rozvoj, akoby púčiky, ktoré čakajú na svoj rozkvet.“.

Výchova, najmä výchova znevýhodnených detí, je skôr otázkou povolania ako úradnícke zamestnanie. Don Bosco bol charizmatický človek, priekopník. Predstihoval zákonodarstvo a prax. Vytvoril to, čo je zviazané s jeho menom, podnecovaný jemným zmyslom pre sociálne otázky, ale prostredníctvom samostatnej iniciatívy. A možno dnes potreby nie sú iné: prinášať ovocie silami, ktoré máme k dispozícii, napomáhať a podporovať povolania a projekty služby.

Účinnosť výchovy spočíva v jej kvalite, počnúc kvalitou vychovávateľa, výchovného ovzdušia, výchovného programu a skúsenosti. Zložitosť spoločnosti, mnohostranné vízie a posolstvá, ktoré sa ponúkajú, oddelenosť rôznych oblastí, v ktorých sa život odohráva, priniesli so sebou tendencie a riziká aj pre výchovu. Jedným z nich je rozdrobenie toho, čo sa ponúka a spôsobu, sa akým sa prijíma. Iným rizikom je výber podľa individuálnychpredstáv: subjektivizmus. Možnosť voľby sa rozšírila z trhu aj do života. Všetkým sú známe protipóly, ktoré je ťažké zosúladiť: individuálny zisk a solidarita, láska a sexualita, pozemské videnie a zmysel pre Boha, záplava informácií a ťažkosti s ich vyhodnotením, práva a povinnosti, sloboda a svedomie. Milosť jednoty srdca vychovávateľa a vlastná svätosť očividne významne prispievajú k prekonávaniu týchto a iných napätí, prítomných vo výchovnej oblasti.

 2. DUCHOVNO-VÝCHOVNÁ SKÚSENOSŤ DONA BOSCA

Podľa dona Bosca výchova si vyžaduje celý komplex postupov, založených na presvedčení rozumu a viery, ktoré vedú k pedagogickej činnosti. V centre jeho vízie je „pastoračná láska“. Ona podnecuje milovať mladého človeka, nech by bol stav, v ktorom sa nachádza, akýkoľvek, aby ho priviedla k plnej ľudskosti, ktorá sa zjavila v Kristovi, aby si uvedomil a mal možnosť žiť ako čestný občan a ako Božie dieťa (Juvenum Patris, 9).

Kritériom dona Bosca bolo rozvíjať to, čo si mladý človek nesie v sebe ako pozitívny podnet alebo želanie, a privádzať ho do kontaktu aj s kultúrnym dedičstvom, ktoré predstavujú vízie, zvyky, viera; ponúknuť mu možnosť hlbokej skúsenosti viery; zaradiť ho do spoločenskej reality, ktorej sa cíti byť živou a užitočnou súčasťou – prostredníctvom práce, spoluzodpovednosti za spoločné dobro, angažovanie sa za mierové spolužitie.

On to vyjadroval jednoduchými heslami, ktoré mladíci dokázali chápať a prijať: dobrí kresťania a čestní občania, rozumnosť, zdravie a svätosť, rozum a viera. Aby neupadol do utopického maximalizmu, začínal, kde sa dalo, podľa podmienok mladíka a možností vychovávateľa. V jeho oratóriu sa chlapci hrali, boli prijímaní, vytvárali sa vzťahy; dostávali náboženské vzdelanie, základy gramotnosti, učili sa pracovať, dávali sa pravidlá občianskeho správania, premýšľalo sa o práve, ktoré upravovalo remeselnú prácu a snažili sa zlepšiť jej postavenie.

Dnes môže existovať vzdelávanie, ktoré neberie do úvahy životné problémy. To je opakujúca sa sťažnosť mladých ľudí. Môže existovať odborná príprava, ktorá neprijíma etický alebo kultúrny rozmer. Môže existovať ľudská výchova uzavretá do bezprostrednosti, ktorá sa neponára do existenciálnych otázok.

Ak sa život a spoločnosť stali komplexnými, subjekt s jediným rozmerom bez mapy a bez kompasu nutne zblúdi alebo sa stane závislým. Formovanie zmýšľania, svedomia a srdca sú potrebné viac ako kedykoľvek predtým.

Ale punctum dolens (boľavým miestom – pozn. prekl.) dnešnej výchovy je komunikácia: medzi generáciami kvôli rýchlosti premien, medzi ľuďmi kvôli uvoľneniu vzťahov, medzi inštitúciami a ich adresátmi kvôli rozdielnemu vnímaniu príslušných cieľov. Hovorí sa, že komunikácia je hmlistá, znepokojená, vystavená nejasnosti kvôli prílišnému hluku, kvôli mnohonásobným prehláseniam, kvôli nedostatočnej zhode medzi vysielajúcim a prijímateľom. Vyplýva z toho nepochopenie, mlčanie, obmedzené a selektívne počúvanie – „zapping“ – prepínanie kanálov –, dohody o neútočení kvôli väčšiemu pokoju, nechanie na pokoji. Takto sa nestáva ľahkým poradiť postoje, odporúčať správanie, odovzdávať hodnoty.

A aj toto sa od čias dona Bosca nemálo zmenilo. A predsa od neho pochádzajú návody, ktoré sú vo svojej jednoduchosti životascopné, ak sa nájde spôsob, ako ich urobiť účinnými. Jedným z týchto návodov je: „milujte chlapcov“. „Viac sa dosiahne – hovorí don Bosco – láskavým pohľadom, povzbudzujúcim slovom ako mnohými výčitkami“.

Milovať ich znamená prijať ich takých, akí sú, tráviť s nimi čas, dať najavo túžbu a radosť z toho, že sa s nimi delíme o ich záľuby a predmety ich záujmu, prejaviť dôveru v ich schopnosti, a tiež tolerovať to, čo je prechodné, príležitostné, v tichosti odpúšťať to, čo je neúmyselné, čo je dôsledkom spontánnosti alebo nezrelosti.

Jestvuje jedno slovo, dnes neveľmi používané, ktoré si saleziáni starostlivo uchovávajú, pretože stelesňuje „srdce dona Bosca“, súhrnne vyjadruje to, čo don Bosco nadobudol a radil o výchovnom vzťahu: láskavosť. Jej prameňom je dobročinná láska, ako ju predstavuje evanjelium, kvôli ktorej vychovávateľ rozlišuje Boží plán v živote každého mladého človeka a pomáha mu uvedomiť si ho a uskutočniť ho s tou istou oslobodzujúcou a veľkodušnou láskou, s akou ho vytvoril Boh.

To vytvára náklonnosť, ktorá sa prejavuje na mieru chlapca, najmä chlapca najchudobnejšieho: je to dôverujúci prístup, prvý krok a prvé slovo, úcta prejavená pochopiteľnými gestami, ktoré budujú dôveru, vlievajú vnútornú istotu, odporúčajú a podporujú úsilie prekonávať ťažkosti a chuť angažovať sa.

Takto dozrieva, aj keď nie bez ťažkostí, vzťah, na ktorý je vhodné zamerať pozornosť, keď sa rysuje presadenie intuícií dona Bosca do nášho kontextu. Je to vzťah poznačený priateľstvom, ktoré prerastá až do otcovstva.

Priateľstvo sa upevňuje prejavmi familiárnosti a nimi sa živí. Ono zasa vyvoláva dôveru: a dôvera vo výchove je všetko, pretože iba vo chvíli, keď sa nám mladý človek zdôverí so svojimi tajomstvami, je možné na seba vzájomne pôsobiť, len keď nám otvorí dvere srdca, môžeme odovzdávať hodnoty, vznešené city, vysoké ideály.

Priateľstvo má veľmi konkrétny prejav: asistenciu. Je zbytočné chcieť vyvodiť hodnotu saleziánskej asistencie z významu, ktorý dáva tomuto slovu slovník alebo súčasný jazyk.

Ja to termín vytvorený v rámci určitej skúsenosti a naplnený originálnym významom a použitím: prináša so sebou túžbu byť s chlapcami: „Tu s vami sa cítim dobre.“ A zároveň fyzická prítomnosť tam, kde sa chlapci zabávajú, rozprávajú alebo plánujú; je morálnou silou, ktorá je schopná chápať, povzbudzovať a oživovať; je tiež orientáciou a radou podľa potrieb jednotlivcov.

Asistencia dosahuje úroveň výchovného otcovstva, ktoré je viac ako priateľstvo. Je láskavou a vierohodnou zodpovednosťou, ktorá ponúka vedenie a poučenie do života a vyžaduje si disciplínu a úsilie. Je láskou a spoľahlivým vplyvom.

Prejavuje sa predovšetkým osobným spôsobom „vedieť hovoriť k srdcu“, aby sa načrtli otázky, ktoré teraz zamestnávajú mysle mladých, odhaľuje sa význam udalostí tak, že sa dotýkame svedomia, hĺbky.

Nehovoriť veľa, ale priamo, nie pobúrene, ale jasne. V pedagogike dona Bosca sú dva príklady takéhoto rozprávania: slovko na dobrú noc a osobné slovko, ktoré vyslovil akoby mimochodom v neformálnych chvíľach, počas zábavy. Sú to dva momenty nabité emotívnosťou, ktoré sa vždy týkajú konkrétnych a bezprostredných udalostí a ktoré dodávajú každodennú múdrosť, s ktorou k nim máme pristupovať: stručne povedané pomáhajú žiť a učia umeniu žiť.

To je dôvod, prečo don Bosco dosiahol osobnú svätosť tak, že bol vychovávateľom: to je dôvod, prečo dokázal vychovať svätých chlapcov ako Dominika Savia. To je dôvod, prečo existuje vzťah medzi svätosťou a výchovou. To je dôvod, prečo je pre vychovávateľa výchovný čin duchovnou skúsenosťou.

 

3. PREVENTÍVNY SYSTÉM DONA BOSCA

Jean Duvallet hovorieval saleziánom: „Máte diela, internáty, domy, ale máte iba jeden poklad: pedagogiku dona Bosca. Všetko ostatné riskujte, ale uchovajte si túto pedagogiku... Pán vám zveril pedagogiku, v ktorej prevláda úcta k chlapcovi, k jeho veľkosti a k jeho slabosti, k jeho dôstojnosti Božieho dieťaťa. Zachovajte ju: obnovenú, omladenú, obohatenú o moderné objavy, prispôsobenú vašim chlapcom, s ktorými sa zaobchádza tak nešetrne, ako to don Bosco nikdy nevidel“”.

Aký je tento originálny výchovný systém? Ján Pavol II. nám pripomenul, že výchovná prax svätého Jána Bosca „určitým spôsobom predstavuje súhrn jeho pedagogickej múdrosti. Je to prorocké posolstvo, ktoré zanechal svojim nasledovníkom i celej Cirkvi“”. Evanjelizácia a výchova pôsobia v rámci preventívneho systému v úzkom a harmonickom vzájomnom prepojení. Prax dona Bosca je pedagogicko-pastoračné umenie, pričom previedol zanietenú dobročinnú lásku svojho kňazského úradu na konkrétny projekt výchovy mladíkov vo viere. Vychovávateľstvo je umenie, ktoré si vyžaduje talent, hovorieval don Bosco, tento „génius srdca“. Nejde o statické alebo magické heslá, lež o súhrn podmienok, ktoré človeka robia schopným výchovného otcovstva a materstva. Prvou z týchto podmienok je poznať vlastnú dobu a vedieť sa jej prispôsobiť. Následne sa objavujú niektoré charakteristické črty, spomedzi ktorých niektoré spomeniem:

3.1 Tvorivosť umelca, aby sa úzko spojil pastoračný podnet s výchovnou inteligenciou, ktoré sú úzko vzájomne spojené milosťou jednoty. Ide o určitý druh apoštolského nadšenia, ktoré cíti povolanie pôsobiť najmä z dôvodu súčasnej klímy sekularizácie (kvôli ktorej sa samotná výchova často ideologizuje). U dona Bosca metodologickým princípom, ktorý ho pobáda konať ako skutočného umelca, je jeho láskavý postoj: budovať dôveru, rodinnosť a priateľstvo prostredníctvom náročnej askézy „úsilia o to, aby ho milovali“. Preventívny systém má v sebe mnoho charizmatického a teda je povolaním v pravom zmysle slova a prináša so sebou mystiku dobročinnej pastoračnej lásky (nadšenie vyjadrené heslom „Da mihi animas“) a askéza „úsilia o to, aby ťa milovali“ („Nestačí mladých ľudí milovať. Oni musia cítiť, že sú milovaní.“), čo neznamená ani predávať sa pod cenu, ani ustupovať, ani povoľovať v tom, čo nie je dobré.

3.2 Vo vzťahu solidárnosti s mladými. Urobiť prvý krok, „ísť k mladým“ je „ prvá a základná požiadavka výchovy“, uskutočňovaná spolunažívaním, ktoré je vyjadrením pôsobiacej a účinnej solidarity. Mladý človek je vo výchovnej praxi aktívnym subjektom a musí sa cítiť naozaj zaangažovaný ako protagonista v diele, ktoré sa má uskutočniť. Bez jeho slobodnej spolupráce sa nevybuduje nič. Toto je skúsenosť dona Bosca s jeho chlapcami; on nerobil tak, že by si ich výchovne podmaňoval, ale tak, že sa s nimi delil o zodpovednosť. Takáto výchovná solidárnosť je dnes potrebnejšia ako kedykoľvek predtým, keď rodina, škola, farnosť i spoločnosť nie sú vždy v súlade s výchovnými potrebami mladého človeka.

3.3 S pohľadom upretým na Nového človeka. Cieľ, ktorý sleduje saleziánska výchova, je pripodobnenie každého mladého človeka Novému človekovi (Kristovi). Toto sekularistická výchova evidentne neberie do úvahy. Tento princíp je ovocím nášho presvedčenia. Pre saleziánskeho vychovávateľa je Kristus najlepšou správou, akú možno dať mladému človekovi. Kristus je plnosť zjavenia: zjavuje nám, aký je Boh a predstavuje nám ho ako Otca; ukazuje nám našu najhlbšiu prirodzenosť a hovorí nám, že v Kristovi sme synmi a dcérami tohto Boha-Otca. Nejestvuje väčšia dôstojnosť ani lepšia správa, akú by bolo možné odovzdať. Preto Kristus pre saleziána nie je jednou z viacerých alternatív, ale plnosťou života, o ktorej je treba hovoriť iným. Len on je cesta, pravda a život. Príbeh o Kristovi nie je jednoducho vyjadrením nejakej náboženskej formulácie, ale objektívnym faktom ľudských dejín. Každý človek potrebuje Krista a k nemu smeruje, aj keď o tom nevie. Toto smerovanie je obsiahnuté v ľudskej prirodzenosti, keďže človek bol objektívne stvorený v nadprirodzenom poriadku, v ktorom sa ‘projekt človek’ uskutočňuje vzhľadom na tajomstvo Krista. Nezdravá honba za efektivitou a náboženský relativizmus sú na osobnostnú ujmu mladých.

3.4 Prostredníctvom práce preventívneho charakteru. Predchádzať je umenie vychovávať pozitívne, pričom sa dobro predkladá príťažlivým spôsobom; je to umenie robiť tak, aby mladí ľudia rástli zvnútra, vo vnútornej slobode a prekonávali vonkajší formalizmus; je to umenie získať si srdce, aby kráčali radostne a robili dobro, naprávali chyby a pripravovali sa na budúcnosť. Ide o to, aby sme sa dostali k jadru, v ktorom sa vytvárajú a zakoreňujú postoje.

3.5 Spojením rozumu a náboženstva v jednom zväzku svetla. „’Špeciálna výchovná metóda’’ dona Bosca sa vždy predstavuje s tromi hodnotovými pólmi: rozumom, náboženstvom, láskavosťou. Ide o tri póly, ktoré vstupujú do výchovného napätia „spoločne“ a nie každý zvlášť. Nie sú hodnotami jednoducho ľudskými (horizontalizmus) a ani čisto náboženskými (špiritualizmus); ani výlučne hodnotami prívetivosti (sentimentalizmus), ale všetky tri póly spoločne, v ovzduší dobroty, práce, radosti a úprimnosti, čo zabezpečuje fungovanie milosti jednoty vo výchovnej činnosti“. Praktizovanie preventívneho systému sa evidentne stáva pre vychovávateľa veľmi náročnou spiritualitou. Nemožno ho uskutočňovať bez preukázanej dobročinnej pastoračnej lásky, bez pravej lásky, ktorá sa chce úplne darovať pre spásu duší. Hovoríme o pedagogickej svätosti, o svätosti príťažlivej ale hlbokej, o svätosti, ktorá sa stotožňuje s radosťou, ale dosahuje sa na základe služby mladým, na základe obety, práce a striedmosti (‘coetera tolle’).

3.6 Tvorivým angažovaním sa v oblasti voľného času mladého človeka. Dvadsiata tretia generálna kapitula potvrdzuje, že „skupinový život je základným prvkom saleziánskej pedagogickej tradície“. Mladý Ján Bosco v Chieri založil „Spolok radosti“; Dominik Savio založil Družinu Nepoškvrnenej; Michal Magone bol členom Družiny Najsvätejšieho… Prostredníctvom združení sa človek dostáva do prostredia a ku každej osobe v rámci príslušnej skupiny. Samozrejme musíme byť stále ochotní poskytnúť kompetentné osobné sprevádzanie, obzvlášť animátorom a tým, čo majú nejakú zodpovednosť.

3.7 Smerom k životnému realizmu. Jednou z charakteristických čŕt pedagogiky dona Bosca je jej praktický aspekt, vôľa pripraviť mladých pre život v spoločnosti a v Cirkvi; pomáhať im nájsť miesto, ktoré im patrí v Cirkvi a v spoločnosti (rozmer povolania). Pre tento cieľ nestačia teórie. Je treba spojiť s formáciou zmýšľania a srdca nadobudnutie operatívnych a vzťahových zručností: iniciatívnosť, pravú schopnosť obetovať sa, náklonnosť pracovať so zmyslom pre zodpovednosť, osvojenie si služieb a remesiel, čiže zácvik do existenčného realizmu so zmyslom pre serióznosť a spoluprácu.

 

4. VÝCHOVNO-PASTORAČNÁ SLUŽBA SALEZIÁNOV

„Od vychovávateľa sa požaduje serióznosť vo vlastnej práci a duševná bdelosť. Vychovávateľ musí brať na vedomie všetky prúdy, ktoré ovplyvňujú mladých, a pomáhať im ich zhodnotiť a voliť si z nich. (..) Nestačí mať poznatky, je treba odovzdávať ich. Nestačí odovzdávať poznatky, je treba komunikovať. Kto odovzdáva poznatky, ale nekomunikuje, učí, ale nevychováva. (..) Je treba milovať to, čo odovzdávame a toho, komu to odovzdávame.“.

Viac ako diela nás zaujímajú ľudia, ku ktorým sme poslaní a ktorým máme dať z výchovného a pastoračného hľadiska platné odpovede. Pre dona Bosca „mladíci boli jeho pánmi“, ktorých treba poznať a zachrániť. Preto pre vychovávateľa je formácia prvá požiadavka jeho povolania a jeho poslania, pretože je treba ‘byť vo forme’ – z výchovného, náboženského a pastoračného hľadiska – zoči-voči akejkoľvek situácii, v akej sa môžu mladí nachádzať. Aby výchovná služba, ktorá sa ponúka, bola kvalitná, treba investovať do ľudí zdroje a čas pre formáciu vychovávateľov; a treba formovať nielen myseľ a inteligenciu, ale aj srdce, ktoré sa vždy musí udržiavať v pozitívnom postoji voči výzvam, ktoré neustále kladie kultúra a výchova mladých. Preto ako saleziánski vychovávatelia si musíme ceniť naše výchovné povolanie a výchovu v celej jej dôstojnosti, a to znamená pomáhať mladým rozvíjať všetky ich rozmery, kým sa nestanú osobnosťami. Treba byť naozaj vo forme, aby sme mohli pristúpiť k „výchovnej problematike“ ako k výzve pre našu profesionálnu schopnosť a nie ako k výhovorke, ktorá nás blokuje a vedie k rezignácii na naše výchovné úlohy. „Kvalita“ každodenného života musí byť privilegovanou základňou formácie.

Pre toho, kto je vychovávateľom z povolania, výchova je „privilegovaným miestom stretnutia s Bohom“. Nejde teda o okrajový moment v jeho živote. Byť s mladými je duchovným priestorom a pastoračným stredobodom života vychovávateľa podľa srdca dona Bosca. Ak sa tento stredobod jednoty roztriešti, zostane priestor otvorený pre protagonizmy, aktivizmy alebo intuicionizmy, ktoré predstavujú zákerné pokušenie pre výchovné inštitúcie. Dobročinná pastoračná láska je motorom výchovnej spirituality, ktorá je ovocím námahy, venovania sa, uvažovania, štúdia aj neustáleho a bdelého skúmania a starostlivosti; ale upevňuje svoje korene v spojení s Bohom (‘ako keby videl Neviditeľného’), premieňa sa na modlitbu a činnosť, na mystiku a askézu. Takto slúži pre posvätenie nielen vychovávateľa, ale aj samotných mladých.

Ba môžeme povedať ešte viac. Posvätenie je dar, ktorý prichádza od mladých, keďže Boh ich miluje a má plán (‘sen’) pre každého z nich; pretože Ježiš sa chce s nimi deliť o svoj život a Duch Svätý sa v nich sprítomňuje, aby budoval ľudské a kresťanské spoločenstvo. Vychovávatelia a mladí sú spoločne na tej istej ceste svätosti. Preto je treba tvorivo prijať výzvu byť prostredníctvom výchovy misionármi dnešných mladých. Takto je služba, ktorú ponúka saleziánska výchova, úplná, integrálna, pretože berie do úvahy každý jeden rozmer osoby a usiluje sa o celkové dobro mladého človeka „tu a pre večnosť“, o čestného občana a dobrého kresťana, ako sa to vyjadruje v trojici slov: spása, múdrosť, svätosť.

Táto výchovná služba nie je adresovaná „privilegovaným“, vynikajúcim alebo vybraným chlapcom. A nejde ani o službu platnú iba pre strediská asistencie alebo pre deti v ťažkostiach. Je to výchovná služba, ktorá sa ponúka všetkým, ktorá je platná pre všetkých. Je nastavená pre všetkých a pre každého zvlášť, pre akékoľvek prostredie a akúkoľvek výchovnú situáciu, ak berieme do úvahy, že princípy a techniky, ktorými sa riadia, môžu praktizovať vychovávatelia obyčajní a bežní, ktorí však majú – pravda – hlbokú kresťanskú osobnosť a sú vybavení veľkou pastoračnou láskou k chovancom.

Don Bosco, človek praktickejší ako ktokoľvek iný, vedel, že kvalita hocijakej výchovnej metódy sa hodnotí na základe schopnosti motivovať skľúčených, znova získavať tých, ktorí sa už vzdali, ako statoční a kompetentní profesionáli ponúknuť spoločnosti tých chlapcov, ktorých on zbieral na uliciach a námestiach, vystavených všetkým nebezpečenstvám charakteristickým pre veľkomesto. Metóda dona Bosca pripravuje ľudí na hlboko ľudský život prostredníctvom profesie, užitočnej pre danú osobu aj pre spoločnosť. To všetko je podriadené tomu „unum necessarium“ (jedinému, čo je potrebné – pozn. prekl.) z evanjelia: Božej sláve a celkovému dobru mladého človeka.

Don Bosco bol vychovávateľom a takým bol vždy medzi svojimi chlapcami: na dvore, v jedálni, v učebni, v dielňach, v kaplnke. Saleziánska výchovná ponuka preto nie je obmedzená len na niektoré štruktúry, napríklad na školu. Výchova je predovšetkým a nadovšetko vzťahom medzi osobami a to je možné tak v prostredí výchovných inštitúcií ako aj vo voľnom čase venovanom mladým. Duša a telo, jednotlivec a spoločnosť, kultúra a fyzické zdravie: všetko sa v tejto účinnej výchovnej koncepcii berie do úvahy, vhodnej pre každé prostredie (školy, farnosti, voľný čas, sociálne zariadenia a priestory pre vyradených na okraj spoločnosti …), pre všetky zemepisné podmienky (saleziánske dielo je prítomné na všetkých kontinentoch), spoločenské podmienky (bohatí a zvlášť chudobní), náboženské podmienky (vzdialení, vlažní, praktizujúci), pre akýkoľvek subjekt (mladí i dospelí, rodiny, ľudové prostredie) a zvlášť pre všetkých vychovávateľov, ktorí sa úprimne usilujú o objektívne dobro mladých.

Môžeme to uzavrieť tvrdením, že saleziánska výchovná a pastoračná služba sa uskutočňuje v mnohých formách, ktoré sú určené predovšetkým potrebami tých, ktorým sa v danom mieste venujeme. Citliví voči znameniam čias a pozorní voči potrebám danej oblasti a Cirkvi vytvárame a obnovujeme naše štruktúry s neustálou tvorivosťou a pružnosťou, pričom sa všade usilujeme byť misionármi mladých, ktorí dnešnej mládeži prinášajú evanjelium. Saleziánsky vychovávateľ je stále synom dona Bosca, ktorý o sebe vyhlasoval, že je pripravený na akúkoľvek vec, aj „zložiť si klobúk pred diablom“, len aby zachránil dušu svojich mladíkov.

 

5. VYCHOVÁVAŤ EVANJELIZOVANÍM

„Naše výchovné umenie je ‘pastoračné’ nielen v tom zmysle, že sa na strane vychovávateľa rodí a živí výslovne a každodenne dobročinnou apoštolskou láskou, ale aj v tom zmysle, že celý výchovný proces so svojim obsahom a so svojou metodológiou je zameraný na kresťanský cieľ spásy a je preniknutý jej svetlom a jej milosťou“.

Pre dona Bosca bolo náboženské vzdelanie očividne základom akejkoľvek výchovy. Heslo, ktoré azda najlepšie vyjadruje zámer dona Bosca – hoci je možno obmedzujúce –, znie: „statoční občania a dobrí kresťania“. Čiže hodnoty evanjelia a ‘nášho svätého náboženstva’ majú inšpirovať a usmerňovať rozvoj schopností mladého človeka, kým sa nestane osobnosťou.

Ale v kontexte vývoja moderných spoločností nie je jasné, že výchova a evanjelizácia musia kráčať jednotne a že okrem toho sa vzájomne prelínajú. „Dnes je snaha prezentovať výchovu prevažne v sekularistickej podobe, a to nielen v teórii. Je ľahké interpretovať ‘profesionalitu vychovávateľov’ tak, že ich zredukujeme len na úroveň obyčajných učiteľov. Bohužiaľ nebezpečenstvo rozštiepenia na vzdelávaciu úlohu a na pastoračné úsilie nie je fiktívne. Výchova a evanjelizácia sú dve činnosti, ktoré sú ako také rozdielne (…), ale samotná jednota osoby mladého človeka si vyžaduje, aby sa neoddeľovali. Nestačí ani jednoducho postaviť ich vedľa seba, ako keby bolo normálne, aby sa vzájomne ignorovali“.

Výchovná činnosť sa kladie do kultúrneho prostredia a je súčasťou pozemských skutočností; patrí do procesu osvojenia si komplexu ľudských hodnôt, ktoré sa vyvíjajú, s ich špecifickým cieľom a s vnútornou legitimizáciou, ktorá sa nesmie zneužívať. Jej cieľom je podporovať človeka, čiže robiť tak, aby sa dospievajúci človek naučil ‘umeniu byť človekom’.

Ide o proces, ktorý sa odohráva dlhou cestou postupného rastu. „Viac ako o nastolovanie noriem sa stará o to, aby prenášal stále väčšiu zodpovednosť na slobodu, aby rozvíjal dynamiku osoby a odvolával sa pritom na jej svedomie, na autentickosť jej lásky, na jej spoločenský rozmer. Je to skutočný proces stávania sa človekom, ktorému treba pomôcť dozrieť v každom subjekte“. A tento proces si vyžaduje čas a prináša so sebou dobre vyváženú postupnosť; to znamená, že výchova sa nemôže zredukovať na jednoduchú metodológiu. Výchovná činnosť je podstatne zviazaná s vývojom subjektu. „Je to istý druh otcovstva a materstva, ako keby to bolo spoluplodenie človeka s cieľom rozvíjať základné hodnoty ako sú: svedomie, pravda, sloboda, láska, práca, spravodlivosť, solidárnosť, spoluúčasť, dôstojnosť života, spoločné dobro, ľudské práva. A práve preto sa tiež usiluje pomôcť vyhnúť veciam ako úpadok a úchylky, modlárstvo (bohatstvo, moc, sex), vytlačovanie na okraj spoločnosti, násilie, rôzne druhy egoizmu, atď. Venuje sa tomu, aby pomáhala rásť mladému človekovi zvnútra, aby sa stal zodpovedným človekom a správal sa ako čestný občan. Vychovávať teda znamená mať účasť s otcovskou a materskou láskou na raste subjektu, pričom sa za týmto účelom dbá aj o spoluprácu s inými: výchovný vzťah totiž predpokladá rôzne kolektívne inštitúcie“.

„Oproti tomu evanjelizácia je zameraná zo svojej vlastnej povahy na odovzdávanie a pestovanie kresťanskej viery; patrí do poriadku tých udalostí spásy, ktoré majú pôvod v Božej prítomnosti v dejinách; venuje sa tomu, aby ich pomáhala spoznať, odovzdávala ich a oživovala v liturgii a prostredníctvom svedectva. Nestotožňuje sa jednoducho s nejakým etickým nariadením, pretože ona je nadprirodzeným zjavením; nevychádza z prírody alebo z kultúry, ale od Boha a od jeho Krista“.

Keď sme naznačili tieto rozdiely, aj tak povieme, že my vo všetkých situáciách musíme mať na zreteli základný a nevyhnutný vzájomný vzťah medzi ľudským dozrievaním a kresťanským rastom, a dávať k dispozícii (organického, jednotného a harmonického) rastu mladého človeka všetky prirodzené i nadprirodzené zdroje. Vo svojom príhovore k 23. generálnej kapitule nám Ján Pavol II. povedal: „Zvolili ste dobre: naliehavosť výchovy mladých je jedna z veľkých výziev novej evanjelizácie“. A vtedajší kardinál Ratzinger na stretnutí provinciálov Európy pripomínal, že saleziáni musia zostať „prorokmi výchovy“. Preto hovoríme o „evanjelizácii výchovou a o výchove evanjelizovaním“ a sme presvedčení, že výchova sa od prvého okamihu musí inšpirovať evanjeliom a že evanjelizácia si od prvého okamihu vyžaduje prispôsobovanie sa vývinovým podmienkam dieťaťa, dospievajúceho, mladého človeka … Náš spôsob evanjelizovania smeruje k formovaniu osobnosti zrelej v každom zmysle. Naša výchova smeruje k otváraniu sa Bohu a k večnému osudu človeka.

Aby výchova evanjelizovala, musí vziať do úvahy niekoľko prvkov: prvenstvo osoby pred ďalšími ideologickými alebo inštitucionálnými záujmami, pestovanie prostredia, ktoré musí byť bohaté na ľudské a kresťanské hodnoty, evanjeliovú kvalitu a dôslednosť kultúrnej ponuky, ktorá sa ponúka prostredníctvom programov a aktivít; hľadanie spoločného dobra, angažovanie sa v prospech najbiednejších; otázka zmyslu života, zmysel pre nadprirodzeno a otvorenosť pre Boha, ponuka výchovných návrhov, ktoré v mladých ľuďoch prebúdzajú túžbu rásť vo svojej formácii a v kresťanskom angažovaní sa v spoločnosti a v prospech iných.

Kresťanský vychovávateľ so saleziánskym štýlom je ten, kto prijíma výchovnú prácu, pričom sa na ňu pozerá ako na spoluprácu s Bohom na raste osoby.

 

6. EVANJELIZOVAŤ PROSTREDNÍCTVOM VÝCHOVY

„Pastorácia dona Bosca sa nikdy neredukuje len na katechézu alebo len na liturgiu, ale pohybuje sa v každom konkrétnom pedagogicko-kultúrnom úsilí pre mladých. (…) Ide o tú evanjeliovú dobročinnú lásku, ktorá sa konkrétne prejavuje (..) v oslobodzovaní a podporovaní opusteného a poblúdeného mladého človeka“.

V predchádzajúcej kapitole sme objasnili, že výchova a evanjelizácia ako také sú odlišné činnosti, ale v saleziánskej praxi sa nielen nemôžu oddeliť, ale musia sa vzájomne dopĺňať a obohacovať. Ako nie je saleziánskou výchova, ktorá neotvára mladého človeka pre Boha a pre večné určenie človeka, tak nie je saleziánskou ani evanjelizácia, ktorá nesmeruje k formovaniu ľudí zrelých po každej stránke a ktorá sa nedokáže prispôsobiť alebo nerešpektuje vývojové podmienky dieťaťa, dospievajúceho alebo mladého človeka.

Všetci poznajú situáciu európskej kultúry a ťažkosti, ktoré má Cirkev pri evanjelizácii nových generácií.

Hovoriť o náboženstve alebo o náboženstvách v dnešnej Európe je naozaj čosi zložité. Popri oficiálnych počtoch príslušnosti stojí osobná prax a spoločenská prax (krsty, sobáše …), tá najhlbšia viera, celý rad rôznych druhov prežívania náboženskej skúsenosti, od presvedčeného a dôsledného veriaceho až po najradikálnejšieho ateistu.

Prieskumy a štatistiky nemajú posledné slovo o náboženskom živote našich súčasníkov, ale nemôžeme ich ignorovať. Na semaforoch, aspoň v Európe, svieti červená. V týchto rokoch sa publikovalo mnoho článkov a úvah o náboženstve. Vo všeobecnosti sú pesimistické.

Dokument, ktorý sa uvádzal v „programe“ synody o Európe – v októbri 1999 -, tvrdil, že „kultúrna nadvláda marxizmu bola nahradená indiferentným a hlavne agnostickým a nihilistickým pluralizmom. (..) Je veľké riziko postupného a radikálneho odkresťančenia kontinentu až do tej miery, že sa koncipuje hypotéza istého druhu apostázy kontinentu“.

Je zrejmé, že jednak náboženská prax ako aj viera sú najslabšie medzi mladými ľuďmi. Vo všeobecnosti títo žijú stále vzdialenejší viere. „Ide o vrstvu populácie, ktorá je najcitlivejšia na kultúrnu módu a určite najviac zranená sekularizáciou prostredia“. Evanjelizácia sa stáva neustále ťažšou kvôli tejto sekularizácii prostredia. Existuje skutočný rozvod medzi novými generáciami mladých ľudí a Cirkvou. Náboženská nevedomosť a predsudky, ktoré každodenne nasávajú z určitých komunikačných prostriedkov, živili v nich obraz Cirkvi ako konzervatívnej inštitúcie, ktorá je proti modernej kultúre, najmä v oblasti sexuálnej morálky; a preto sa každá náboženská ponuka automaticky bagatelizuje a relativizuje.

Drámou je existujúci zlom v reťazi odovzdávania viery. Prirodzený a tradičný priestor (rodina, škola, farnosť) sa ukazujú ako neúspešné pri odovzdávaní viery. V nových generáciách preto narastá náboženská nevedomosť.

Je zrejmé, že medzi mladými ľuďmi pokračuje „tichá emigrácia extra-muros, mimo kostola“. „Náboženská viera sa natiera pluralizmom a stále menej počúva cirkevné smernice: a preto pomaly klesá úroveň náboženskej praxe: sviatostí a modlitby“.

Náboženská nevedomosť je takmer absolútna. Nie je ľahké definovať obraz, ktorý majú mladí ľudia o Bohu, ale kresťanský Boh určite stratil ústredné postavenie v porovnaní s bohom masmédií, ktorý privádza k zbožstveniu tvárí zo sveta športu, hudby, filmu.

Mladý človek cíti veľkú zanietenosť pre slobodu a nezastavuje sa pri bráne kostola. Je mnoho mladých, ktorí si myslia, že Cirkev je prekážkou ich osobnej slobody. Je ľahké konštatovať veľký počet mladých, ktorí sa vzďaľujú od Cirkvi, vyhlasujú, že im je cudzí zmysel pre hriech a charakterizuje ich výrazný sklon k najväčšiemu permisivizmu a mravnému relativizmu.

Tvárou v tvár tejto situácii sa môžeme pýtať: akú výchovu ponúkajú školské a cirkevné inštitúcie? Prečo je náboženská otázka vymazaná z horizontu života mladých ľudí?

Ján Pavol II. vyzval Cirkev k novej evanjelizácii, ktorá sa má robiť s novým nadšením, novými metódami a novými výrazmi.

Chlapci, dospievajúci a mladí ľudia sú prirodzene veľkodušní a nadchýnajú sa za veci, ktoré sú toho hodné. Prečo Kristus prestal pre nich byť významným?

Cirkev, ak chce zostať verná svojmu poslaniu byť univerzálnou sviatosťou spásy, musí sa naučiť jazyk mužov a žien každej doby, etnika a miesta. Je okrem iného zrejmé, že Cirkev má „vážny problém jazyka“, ktorý jej nedovoľuje primeraným spôsobom vyjadrovať spásu, ktorú Kristus ponúka ľuďom dnešnej doby. V podstate ide o problém komunikácie, inkulturácie evanjelia do spoločenskej a kultúrnej reality; o problém výchovy vo viere pre nové generácie.

Saleziánska výchova vychádza z konkrétnej situácie každého človeka, z jeho ľudskej a náboženskej skúsenosti, z jeho úzkostí a obáv, z jeho radostí a nádejí, pričom pri odovzdávaní viery a hodnôt neustále uprednostňuje skúsenosť a svedectvo. Dbá o pedagogiku uvedenia do kresťanského života tak, aby Kristus bol prijímaný viac ako priateľ, ktorý nás zachraňuje a robí nás Božími deťmi, než ako zákonodarca, ktorý nás zaťažuje dogmami, príkazmi alebo obradmi. Zvýrazňuje pozitívne a radostné prvky každej náboženskej skúsenosti, vo vernosti mandátu, ktorý dal Pán donovi Boscovi vo sne v deviatich rokoch: Začni im hneď rozprávať o ošklivosti hriechu a o drahocennosti čnosti.

‘Evanjelizovať prostredníctvom výchovy’ znamená vedieť predkladať najlepšiu zo všetkých zvestí (osobu Ježiša), pričom sa prispôsobujeme vývojovým podmienkam chlapca, dospievajúceho a mladého človeka, a rešpektujeme ich. Mladý človek hľadá šťastie, radosť zo života, a tým, že je veľkodušný, je schopný obetovať sa pre ich dosiahnutie, ak mu ukážeme presvedčivú cestu a ak sa ponúkneme ako kompetentní sprievodcovia na ceste. Mladí ľudia boli presvedčení, že don Bosco ich mal rád, že si želal ich šťastie tu na zemi aj vo večnosti. Preto prijímali cestu, ktorú im don Bosco ponúkal: priateľstvo s Kristom – Cestou, Pravdou a Životom.

Don Bosco nás učí byť zároveň (to je ‘milosť jednoty’) vychovávateľmi a evanjelizátormi. Ako evanjelizátori poznáme cieľ a usilujeme sa oň: privádzať mladých ku Kristovi; ako vychovávatelia musíme vedieť vychádzať z konkrétnej situácie mladého človeka a dokázať nájsť primeranú metódu, ako ho sprevádzať na jeho procese dozrievania. Ak by pre nás ako pastierov bolo hanbou zrieknuť sa cieľa, pre nás ako vychovávateľov by bolo hanbou nenájsť primeranú metódu, ako ich motivovať vydať sa na cestu a vierohodne ich sprevádzať.
 Záver

Končím s tým, že si želám, aby nás táto Strenna 2008 a ešte konkrétnejšie tieto Dni spirituality saleziánskej rodiny priviedli k opätovnému objaveniu výchovného génia dona Bosca, našej pedagogickej charizmy, vzácneho dedičstva preventívneho systému, a aby nám pomohli byť si vedomí toho, že sme nositeľmi najlepšieho daru, aký môžeme mladým ponúknuť: saleziánskej výchovy. Toto je naše proroctvo. Toto očakáva Cirkev, spoločnosť a mladí ľudia od saleziánskej rodiny na celom svete.

 

Don Pascual Chávez Villanueva
Rím – Salesianum, 18. januára 2008