Drahí bratia a sestry
zo saleziánskej rodiny

dnes nám úryvok z Markovho evanjelia, ktorý nám predkladá liturgia, predstavuje jeden z najpôsobivejších príbehov z Ježišovho života. Pozrieme sa, aké posolstvo k nám prichádza priamo z tejto stránky evanjelia a akú súvislosť môžeme nájsť s uvažovaním, ktoré rozvíjame počas týchto Dní saleziánskej spirituality.

Na scéne je Ježiš v istom dome, obklopený veľkým množstvom ľudí; napriek tejto nepohodlnej pozícii dokáže slobodne hovoriť k zástupu, ktorý obsadil všetky priestory až po vchod do bytu. V istej chvíli, za pokriku žien, nadávania mužov, pocitu ohromenia a strachu z toho, čo sa práve deje, zrazu ... strop, vyrobený pravdepodobne zo slamy a blata, sa otvára a úlomky padajú na prítomných a trúsia sa po celej miestnosti. Všetci sa ohromene pozrú hore a zbadajú ležadlo, na ktorom leží chorý človek, a ktoré sa pomaly spúšťa na miesto, kde je Ježiš. Jediný, kto si zachová pokoj a nenechá sa strhnúť pokrikom a zmätkom, je práve on ... Ježiš sa nezačal diviť chaosu, ktorý sa okolo neho vytvára. Skôr je ohromený vierou tých ľudí, ktorí si najskôr podrobne naštudovali plán, vypočítali prístupové možnosti ich príbuzného do toho domu a teraz hľadajú v Ježišovi zvestovateľa slova spásy, Mesiáša. A ten ochrnutý? Všetci vidia, aký je mĺkvy a nehybný, ba celkom ustrnutý v tomto prekvapivom stave ... Je fyzicky chorý, ale duchom je zdravší ako všetci ostatní, ktorí sú prítomní v tomto dome! Choroba mu totiž nebráni vidieť Ježiša ako jeho Spasiteľa a Božieho Syna a vložiť doňho nádej, aj keď je hriešny.

Napriek očakávaniu všetkých ho Ježiš oslobodzuje od najničivejšieho zla, aké môže poškodiť ľudstvo, totiž od hriechu, a toto určite poteší úbohého ochrnutého, ktorý ani len nepožiadal o uzdravenie zo svojej choroby (stačilo mu jednoducho vidieť Ježiša). „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Stačí mu počuť toto vyjadrenie. Avšak je tu niekto, kto pochybuje. A skutočne pochybnosť farizejov a zákonníkov nie je neoprávnená: právomoc odpúšťať hriechy podľa Písma prislúchala iba Bohu.
Ježišova odpoveď: „Je ľahšie povedať ochrnutému »Odpúšťajú sa ti hriechy«, alebo povedať: »Vstaň a choď«?“ Veru ... Čo je ľahšie spomedzi týchto dvoch vecí? Istotne nie odpúšťať hriechy! Prečo? Odpoveď je jednoduchá: pretože ten, kto odpúšťa hriech, musí nutne poznať pocity dotyčného, ako aj stav jeho mysle, prípadne jeho ľútosť, vnútornú kajúcnosť a ešte iné pohnútky, a kto môže mať toto poznanie, ak nie sám Boh?
No a ak Ježiš hneď nato uzdravuje ochrnutého, robí to preto, lebo chce dokázať, že je oveľa ľahšie uskutočniť uzdravenie ako odpustiť hriech. A naviac ak Ježiš ukazuje, že je schopný uskutočniť uzdravenie v chorom tele, je to preto, aby ukázal, že môže uskutočniť aj uzdravenie ducha človeka. Preto oprávnene odpúšťa hriech a dáva najavo, že je Boží Syn.

Toto evanjelium je teda predovšetkým výzvou prijať Ježiša vierou ako toho, kto nám môže darovať vnútorné uzdravenie a plnosť života.

Počas týchto „Dní saleziánskej spirituality“ uvažujeme o téme výchovy. Hlavný predstavený nás vyzval, aby sme opäť objavili svoje výchovné úsilie so srdcom dona Bosca. Čo nás pobáda v tomto našom povolaní? Túžba po plnosti života našich mladých! Čo sa žiada od nás, kresťanských vychovávateľov so srdcom dona Bosca …? Aby sme mladých privádzali k Ježišovi Kristovi, darcovi plného života a vnútornej slobody od hriechu. Takto sa teda udalosť uzdravenia, ktorú sme čítali a o ktorej sme uvažovali, stáva v určitom zmysle ikonou nášho výchovného konania. Naozaj by postavy tejto evanjeliovej udalosti mohli symbolicky dobre predstavovať protagonistov výchovného procesu.

Ochrnutého nesú na nosidlách a je neschopný urobiť akýkoľvek pohyb. Je tam nehybný a bez slova a očakáva záchranu. Nielen záchranu tela, ale aj ducha. V tomto ochrnutom môžeme vidieť obraz našich chlapcov a dievčat, našich mladých. Koľkí z nich sú ochrnutí, paralyzovaní svojimi vnútornými a vonkajšími ťažkosťami! Koľkí čakajú, že ich niekto pochopí, že im niekto pomôže, že ich niekto oslobodí.
Štyria ľudia, ktorí nesú ochrnutého, sú tí, čo s ním majú súcit, čo sú s ním solidárni. Nenechajú sa odradiť ťažkosťami, nachádzajú nové riešenie, aby sa im podaril ich úmysel. Títo ľudia môžu byť obrazom tých, ktorí sú opravdivými vychovávateľmi. Ľudia solidárni s ľudstvom a so životom mladých. Nevzdávajú sa: chcú privádzať svojich mladých k životu.
Ochrnutého spúšťajú do domu. A dom je výsostným miestom rodiny, teda vlastnej a skutočnej identity, miestom života. A v strede tohto domu je on, Pán života, Ježiš. Majte na pamäti, že aj my sme povolaní „prinášať do domu“ našich mladých. „Do domu“ znamená k najopravdivejším skúsenostiam, k najľudskejším skúsenostiam, k „božskej“ skúsenosti hlbokého poznania Ježiša. On je stále v našom dome, aby všetkým vracal plnosť života a identitu.
Uzdravenie od hriechu predstavuje hlboké znovuzískanie dôstojnosti Božieho dieťaťa. A to pre nás i pre každého mladého človeka. Je to zážitok uzdravenia a najplnšej slobody, nájdením života obnoveného v znamení milosti.
O ochrnutom sa píše, že sa postavil, zobral svoje lôžko a odišiel ..: plní to, čo hovorí Ježiš a nesie svoju minulosť (svoje lôžko) ako vzácnu pamiatku na stretnutie s tým, ktorý ho zachránil. Nie je tak aj s mnohými mladými, ktorým sme pomohli? Nesú si spomienku svojich tvrdých skúseností, ale najmä radosť, že boli uzdravení, že dostali nový dôvod žiť. Minulosť sa teda stáva znamením a miestom vďačnosti.
A k tejto vďačnosti sa pripája zástup. Tento zástup, ktorý bránil prístupu do domu, kde bol Ježiš, sa teraz stáva zhromaždením, ktoré velebí a chváli jeho konanie.

Napokon aj my ďakujeme Pánovi života. On nás zatiahol do saleziánskeho povolania, aby sme boli nositeľmi života, aby sme dokázali milovať každého mladého človeka v ťažkostiach, najmä najchudobnejšieho a bezbranného, toho, koho vlastné práva sa najviac porušujú. On nám prostredníctvom dona Bosca dal originálny výchovný štýl, inšpirovaný láskou, porozumením, bezhraničnou nádejou v Boha, ktorého odvekou túžbou je „zachrániť človeka“.

Toto je dôvod našej chvály. Toto je príčina našej radosti.

Rím, 18. januára 2008

Don Adriano Bregolin
Vikár hlavného predstaveného