Boh vychováva, pretože– a keď – zachraňuje
Príčina, cesta a cieľ pedagogiky Boha exodu

Hlavný predstavený chcel strennou „pritiahnuť pozornosť nielen na adresátov výchovnej činnosti, ale priamo – ako hovorí – na všetkých vás, drahí vychovávatelia a vychovávateľky, ktorí cítite, že Pánov Duch vás ako Ježiša posväcuje a posiela evanjelizovať, oslobodzovať z otroctva, vracať zrak a ponúknuť rok milosti tým, na ktorých sa vaša výchovná činnosť obracia”.

Fakt, že tento rok sa strenna zameriava na osobu vychovávateľa, sa mi zdá bezpochyby výstižný. „Strenna“ totiž „chce byť výzvou upevniť našu identitu vychovávateľov, objasniť saleziánsku výchovnú ponuku, prehĺbiť výchovnú metódu, vysvetliť cieľ našej úlohy, uvedomiť si sociálny dopad výchovnej činnosti”. Ale jej najväčšia cena podľa mojej mienky spočíva v stotožnení vychovávateľa s Kristom, to znamená v potvrdení rovnosti výchovného poslania s poslaním mesiášskym: vychovávateľ cíti ako Kristus, že Duch ho posväcuje a posiela evanjelizovať, vyslobodzovať z otroctva a ponúkať čas milosti (por. Iz 61.1-2). Aj keď to nie je vyslovene povedané, v identifikovaní vychovávateľa s Kristom sa poukazuje na chápanie výchovnej činnosti ako činu záchrany, čo by znamenalo toľko ako vyhlásiť, že kto v kresťanstve zachraňuje, ten vychováva a kto vychováva, ten zachraňuje.

Cieľom môjho príhovoru je prehĺbiť práve túto intuíciu, chcel by som predstaviť božiu záchranu ako výchovu a tak povzbudiť vychovávateľov – a kto, ak patrí do saleziánskej rodiny, ním nie je? –, aby robili Božie dielo, čiže zachraňovali prostredníctvom výchovy, so silným vedomím ako aj účinnosťou. Mohol som zobrať ako podklad Lk 4,18-19, evanjeliový citát, ktorý Stanovy SDB uvádzajú v IV. kapitole, keď „opätovne vyjadrujú ako pastoračný výchovný manifest” „to, čo don Bosco žil a hovoril“. Ale zdalo sa mi viac súvisiace s ústredným motívom a bohatšie na podnetné perspektívy ponúknuť biblickú úvahu o vysťahovaní Izraela z Egypta, udalosť, ktorá z Izraela utvorila Boží ľud, keďže nám pripomína Boha vychovávateľa, pretože – ako vždy – zachraňuje.

I. Boh zachraňuje prostredníctvom výchovy

Typický vzor historickej záchrany v Biblii – odchod z Egypta – sa predstavuje v knihe Exodus ako dlhé a podivuhodné božské uskutočnenie výchovy. Aby Boh Izraelu pomohol odísť z Egypta, činil sa dlhý čas a s veľkým nadšením ako aj fantáziou. Etapy výchovného procesu, ktorý Boh podnikol na záchranu Izraela, boli štyri.

Prvá, predbežná ale neprehliadnuteľná, sa uskutočnila, keď Boh osobne vyšiel z anonymity a vyvolil si Mojžiša za sprostredkovateľa, prikázal mu odísť od svojej práce a od svojej rodiny, aby umožnil odísť z Egypta božiemu ľudu (por. Ex 3,1-4,17). Boh sa dal spoznať, keď dal Mojžišovi spoznať záchranu, ktorú chystal pre svoj ľud.

Ďalšie tri fázy sú v skutočnosti nasledujúce fázy jediného procesu oslobodenia: v prvej Boh nariaďuje – tak Egyptu utlačovateľovi, ako aj Izraelu, svojmu chránencovi – zanechať stav nespravodlivého otroctva a začať slobodnú službu (Ex 7,8-13,16); v druhej Boh nechá Izrael blúdiť hneď, ako sa začala sloboda, po púšti štyridsať rokov, až kým sa nestal jeho spojeneckým ľudom (Ex 13,17-24,18); napokon, keď už bol Boh jediným sprievodcom na ceste a jediným spojencom Izraela, dovolí mu vojsť do Prisľúbenej zeme a získať odpočinok (Nm 27,12-23; Joz 1,1-11).

1. Príčina: zjavenie nového Boha
Boh zjavením seba vychováva Mojžiša k tomu, aby bol sprostredkovateľom a zástupcom

„Pošlem ťa k faraónovi! Vyvedieš môj ľud z Egypta!” (Ex 3,10)

Boh prv, ako začne zachraňovať Izrael príkazom odísť z Egypta, odhaľuje seba samého a zjavuje svoj plán Mojžišovi, ktorého si volí za sprostredkovateľa, hovorcu svojich plánov a lídra oslobodenia, ktoré sa chystá uskutočniť: „Zostúpil som, aby som vyslobodil Izrael z moci Egypťanov. … Pošlem ťa k faraónovi! Vyvedieš môj ľud z Egypta” (Ex 3,8.10). Pretože Boh chce vytiahnuť Izrael z otroctva, musí si predtým vybrať prostredníka a osobne ho vychovať.

1.1 Naučiť sa byť Božím sprostredkovateľom je obtiažne a náročné školenie

Boh prv ako začne zachraňovať, čo sa uskutoční prostredníctvom veľkého vysťahovania, podrobuje toho, kto ho má riadiť, dlhému a náročnému školeniu. Sprostredkovateľ bude musieť najprv osobne zakúsiť to, čo v Božom mene predloží svojmu ľudu. Kto má vychovávať Boží ľud, najprv sa bude musieť dať vychovať Bohu.

Mojžiš, ktorý bol hneď po pôrode zachránený „z vody“ veľkej rieky (Ex 2,10), je povolaný uskutočniť záchranu rozdelením mora, aby „Izraeliti prešli stredom mora po suchu” (Ex 14,22). Hebrejský syn (Ex 2,6) adoptovaný faraónovou dcérou (Ex 2,9-10), nebude môcť zniesť – rovnako ako napokon jeho Boh (Ex 3,7-8; 6,5-6) – utrpenie, ktoré znášal jeho ľud (Ex 2,11): zabije jedného Egypťana (Ex 2,12) a bude musieť ísť do vyhnanstva, aby si zachránil život (Ex 2,14). Kto raz bude viesť oslobodenie ľudu (Ex 14,4), sa predtým zachránil tak, že sa dal na útek (Ex 2,15); roky žil ako „prišelec v cudzej krajine” (Ex 2,22) predtým, ako štyridsať rokov viedol svoj ľud cez púšť (Dt 29,4): ten, čo bude povolaný priviesť Izrael k stretnutiu s Bohom (Ex 19,1-25), žil uprostred cudzincov, keď ho stretol Boh (Ex 3,3-6). Ten, čo bude musieť vydržať odboj svojho ľudu (Ex 14,11; 15,24; 16,2-3; 17,2-4), bude vedieť, ako sa má stavať na odpor proti Bohu (Ex 4,1-14; 6,12-30). Ten, čo bude svedkom neuznaného a kritizovaného Boha (Ex 16,3.8; 17,3), zakúsil nepochopenie a odmietnutie za strany svojich.

Ak bolo školenie, ktorému Boh podrobil Mojžiša, obtiažne, ba dokonca kruté, ešte neľútostnejší bol jeho záver. Ten, čo podporoval a viedol odchod z Egypta, ten, čo sprevádzal a viedol svoj ľud po púšti, ten, čo mu poskytol súbor zákonov a povedomie národa, ten, čo ho urobil Božím spojencom, skončí svoje dni na prahu prisľúbenej zeme: odoberie sa na odpočinok otcov (Dt 31,16) bez toho, aby vošiel do Božieho odpočinku (Dt 31,2); bude mu dopriate uvidieť tú tak veľmi vytúženú zem (Dt 32,52), ktorá bola uskutočnením prisľúbenej záchrany, z diaľky, bez toho, že by si ju pozrel. Ten, ktorého si Boh vybral, aby sprostredkoval záchranu, skončil svoj život zakúsiac záchranu ‘spolovice’: zomrel a pochovali ho „podľa Pánovho rozkazu ... v moabskej krajine” (Dt 34,5.6). Osudom toho, kto je povolaný stať sa prostredníkom medzi Bohom a jeho ľudom, je zostať v polovici cesty, bez toho, že by úplne patril niekomu z tých dvoch.

1.2 Nájsť Boha, pôvod a príčinu sprostredkovania

Mojžiš bol schopný znášať to namáhavé školenie, pretože predtým spoznal Boha osobne. Boh, ktorý na vrchu Nebo Mojžišovi ukázal „celú krajinu“ a dal mu ju vidieť na vlastné oči (Dt 34,1.4), sa mu osobne priblížil „na Božom vrchu Horeb” (Ex 3,1.4). Mojžiš sa stretol s Bohom v kríku, ktorý horel plameňom, ale nezháral; s Bohom, ktorý sa nedal vidieť, ale dal sa počuť; s Bohom, ktorý odhalil svoj plán záchrany, ale nie svoju tvár. Mojžiš, prv než sa pustil do záchrany ľudu, mal s Bohom dôverný vzťah; prostredník sa stal dôverníkom skôr, ako znášal božiu pedagogiku; nechal sa vychovávať tým, kto sa mu zjavil: Boh sa dal spoznať skôr ako dáva spoznať svoj plán; najprv odkryl svoje meno, potom svoj plán a až potom začal zaškoľovať svojho prostredníka. Božiu výchovnú činnosť zakúsi ten, kto zakúsil jeho: Boh podrobuje svojej pedagogike toho, kto už je jeho znalcom.

Boh začal svoju výchovnú prácu s Mojžišom tak, že ho povolal a prikázal mu odísť od toho, čo ho zamestnávalo (rodina, zamestnanie, miesta, kde býval), aby mu uložil úlohu, akú si nikdy nepredstavoval: zachrániť ľud, ktorý opustil, keď sa snažil zachrániť seba samého. Pre Mojžiša nájsť ‘nového’ Boha sa odohralo ako nájdenie nového poslania v živote: stretol Boha vo chvíli, keď sa stretol s plánom záchrany pre Izrael.

„Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba” mu odhalil svoje meno (Ex 3,6.14-16), a  predstavil sa ako osloboditeľ Izraela, „Boh Hebrejov” (Ex 3,18), Boh, ktorý je tu, aby „aby vyviedol Izraelitov z Egypta” (Ex 3,11): „Bedlivo som vás pozoroval, aj to, čo sa s vami dialo v Egypte. Preto som sa rozhodol, že vás vyvediem z egyptského utrpenia” (Ex 3,17). Boh odhaľuje svoje „nové“ meno, keď odhaľuje svoju vôľu oslobodiť Izrael: On je tu, aby zachraňoval.

Iba Mojžiš, ktorý pozná Božie meno a jeho plán, sa môže predstaviť faraónovi a ľudu ako jeho zástupca(Ex 3,11-15). Aby človek mohol zachrániť Boží ľud, je treba dôverne poznať Boha, jeho ‘meno’ a jeho ‘program’; a Boh bude s Mojžišom stále, a iba keď sa Mojžiš podujme konať pre záchranu ľudu (Ex 3,12).

Také veľké dielo nachádza jednoznačne odpor. Prvý a najhorší odboj sa rodí v srdci povolaného: Boh robí všetko pre to, aby ho porazil – s veľkou silou ako aj pedagogickou taktnosťou. Keď Mojžiš hovorí o sebe, že je neschopný (Ex 3,11: „Kto som ja, aby som šiel k faraónovi?“), Boh sa zaväzuje, že ho nenechá samotného (Ex 3,12: „Ja budem s tebou“). Ak je tento Boh neznámy (Ex 3,15: „Oni sa budú pýtať: "Aké je jeho meno?" A čo im odpoviem?“), Mojžiš bude môcť povedať jeho pravé meno (Ex 3,14: „Boh povedal Mojžišovi: "Ja som, ktorý som!" - a dodal: "Toto povieš Izraelitom: "Ja-som" ma poslal k vám.“). Keď sa Mojžiš bojí, že si nezíska dôveru ľudu (Ex 4,1: „Nebudú mi veriť a nebudú počúvať môj hlas“), Boh mu poskytne zázračnú moc (Ex 4,8: „A keby ti neverili a nepočúvali na hlas prvého zázraku, uveria na hlas druhého zázraku.“). Keď ako posledný odboj Mojžiš priznáva, že nevie rečniť (Ex 4,10: „Ja nie som výrečný muž. Nebol som predtým a nie som ani teraz, odkedy sa rozprávaš so svojím sluhom.“), Boh okrem toho, že mu prisľúbil, že on bude s jeho ústami (Ex 4,12), mu dáva brata (Ex 4,14: „Či nie je tvoj brat Áron, levita?! Viem, že on veľmi dobre rozpráva.“). A prvé „teraz len choď! Ja budem tvojimi ústami“ (Ex 4,12) sa mení na „Ty mu porozprávaš a vložíš mu slová do úst … On bude namiesto teba hovoriť ľudu“ (Ex 4,15-16).

Zvláštna je táto výchovná cesta, ktorá sa začína Bohom, ktorého treba počúvať, a končí bratom, ktorého treba nechať hovoriť! Koľko vychovávateľskej trpezlivosti premrhá Boh záchranca so svojim vyslancom! Výsledok je zrejmý: mať so sebou Boha a mať k dispozícii brata robia z Mojžiša sprostredkovateľa, akého trpiaci ľud potreboval.

2. Čo: povinný odchod.
Keď Boh nariaďuje odísť , vychováva svoj ľud a pomáha mu prejsť z poroby k službe.

„Toto ti odkazuje Pán, Boh Izraela:
Prepusť môj ľud, aby mi na púšti pripravil slávnosť!“ (Ex 5,1)

Izrael prežíval odchod z Egypta ako oslobodenie, pretože ako otrok bol podrobený nespravodlivému režimu nútených prác. A pochopil, že vyviaznuť odtiaľ bolo dielom ‘nového’ Boha: iba taký Boh sa mohol pustiť do konfrontácie s vojenskou mocou faraóna a zvíťaziť: oslobodenie skupiny otrokov bolo Božskou záchranou, zrodením pre slobodu Izraela, ľudu, ktorý poznal Boha schopného pomôcť mu odísť z Egypta, „z domu otroctva ... mocnou rukou” (Ex 13,3).

2.1 Počiatočný Boží plán – tri dni slávnosti

Nový Boh sa odhaľoval tak, že oznámil svoje nové –neslýchané! – požiadavky: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte ... Viem o jeho utrpení. Zostúpil som, aby som ho vyslobodil z moci Egypťanov“ (Ex 3,7-8). Tento Boh začal svoj veľký projekt záchrany Izraela diskrétnou, povedal by som skromnou, požiadavkou; poslal Mojžiša a Árona poprosiť faraóna, aby Izraelu dovolil odísť „na tri dni cesty do púšte a tam priniesť Pánovi, nášmu Bohu, obetu“ (Ex 5,3); chcel oslobodiť otrokov, aby mu slúžili.

A naozaj, keď to v jeho mene Mojžiš a Áron žiadali, bol to iba krátky čas rozptýlenia, prechodné prerušenie nanútenej práce. Keď to faraón odmietol pripustiť, rozpútal dlhý a násilný proces oslobodenia. Kto odmieta slúžiť Bohu, rád si poslúži blížnym; kto však uprednostňuje slobodnú službu Bohu, ktorý miluje slobodu, ten sa cíti zaangažovaný do procesu oslobodenia. Odmietnutie služby Bohu, ktorá sa uskutočňuje oddychom a oslavou, útočí proti Bohu, ktorý chce, aby ho oslavovali slobodní ľudia. Kto verí v Boha exodu, nebude sa cítiť prinútený, keď pracuje; a keď nepracuje, bude si vedomý toho, že je povolaný sláviť svoju znovu nájdenú slobodu (Ex 5,1-9; 13,2). Znovu získať chuť na slávnosť a oddych, aj keď nakrátko, pomáha spomínať si na Boha a osvojovať si jeho plán záchrany. Tak sa rodí liturgia – priestor slobody a podnet obnoveného procesu oslobodenia.

Izrael už od začiatku vedel, že si nezaslúži získanú slobodu; poznal však dôvod svojho oslobodenia: slúžiť Bohu (Ex 5,1). Práve preto, že Boh exodu miloval oslavu, oslobodil ľud, aby ho oslavoval. Sloboda, ktorú nám Boh získava, nie je teda absolútna; má presný cieľ – kult Osloboditeľa, slávnostnú oslavu darovanej slobody. Následne, ak slúžiť Bohu je možné iba slobodným mužom a ženám, oslobodiť sa, byť a cítiť sa slobodnými je úlohou, ktorá je podmienkou možnosti oslavovať. Služba Bohu je pravá, keď sa rodí z prežívanej slobody.

2.2 Božie ‘dôvody’: jeho otcovstvo

Aby Boh odôvodnil svoj zásah v prospech skupiny otrokov, musí urobiť nezvyčajné rozhodnutie: prijíma Izrael za svojho prvorodeného a predstavuje sa ako jeho zákonitý zástupca. Keď sa stal ‘otcom’ národa, nemôže sa vyhnúť tomu, aby sa pomstil utláčateľom: „Izrael je môj prvorodený syn. Povedal som ti: Prepusť môjho syna, aby mi slúžil! Ty si však odmietol prepustiť ho. Preto ja usmrtím tvojho prvorodeného syna“ (Ex 4,22-23). Izrael sa mohol cítiť istý svojím oslobodením, pretože Boh sa nemohol oslobodiť zo svojej zodpovednosti. Chránený ako syn vedel, že je povolaný k tomu, aby bol slobodný.

Viera v Boha Otca živila v Izraeli jeho túžbu po slobode; vedomie, že je dôverným Božím priateľom, ho priviedlo k požiadavke opustiť „dom otroctva“. Izrael vždy pamätal, že jeho sloboda bola poskytnutým darom, a nie ovocím kolektívneho úsilia; zrodil sa ako slobodný národ, keď sa stal veriacim; a uznával, že národná nezávislosť a zvrchovanosť boli neprestajne späté s jeho vernosťou Bohu, so službou svojmu Otcovi.

Preto vždy, keď videl, že autonómia a sloboda boli ohrozené, cítil potrebu vyznávať svoj hriech; veriaci, Izrael vedel, že neposlušnosť Bohu ho ponechávala bezbranného v rukách jeho nepriateľov. Kto vznikol v dejinách stretnutím s Bohom, zostane v dejinách, ak Boha nestratí. Viera v Boha exodu zaväzovala Izrael pristupovať k svojim dejinám vždy so svojim Bohom a Otcom.

2.3 Zle pochopený a potieraný plán

Ukázalo sa, že oslobodiť Izrael nie je ľahké ani pre Boha. Nájdený odpor ho prinútil opakovane a niekedy násilím potvrdiť svoju vôľu: neprestajne sa vyjadroval v prospech záchrany, ktorú si želalo málo ľudí, ak vôbec niekto.

Prvý a najhúževnatejší odpor Boh našiel v politickej moci; faraón sa utiekal k mágom a prorokom, aby na začiatku a na konci ohrozil osloboditeľský Boží plán. A aby sa to Bohu podarilo, bojoval ‘telo na telo’. A javí sa ako zvláštne, že Boh sám počítal s odporom, dokonca ho nechal narásť tým, že zatvrdil faraónovo srdce (Ex 4,21); aj keď boli závažné ‘politické’ (Ex 1,10-11) a ekonomické (Ex 5, 12-19) dôvody, na nevraživosť Boh vopred upozorňoval, ba chcel ju (Ex 7,3-4; 9,12; 10,1.20.27; 11,10; 14,4.17): jeho plán bol politicky nekorektný (oslobodiť skupinu otrokov), bol ekonomickou pohromou (dovoliť núteným pracovníkom dni rozptýlenia) a z náboženského hľadiska nebol odporúčaniahodný (oslavovať ešte nepoznaného/neuznaného Boha), Boh sa nenechal zastrašiť; mal väčší záujem o to, aby sa mu prejavovala kultová úcta, než aby ponechal otrokov: dal prednosť službe slobodných ľudí na púšti (Ex 3,12) pred počúvaním kriku a pozeraním sa na útlak svojho ľudu (Ex 3,7.9).

Boh našich otcov (Ex 3,6) je Boh, ktorý sa dal spoznať tak, že oslobodil otrokov; je Boh, ktorý sa vovedením skupiny slobodných ľudí do dejín týmto ľuďom ponúkol za ich Boha. Náš Boh je Boh, ktorý potrebuje slobodných ľudí, aby z nich urobil verných veriacich. Mať skúsenosť Boha exodu si ešte predtým vyžaduje ľudí, ktorí milujú slobodu, ktorá im bola dopriata, ľudí, ktorí neznášajú okradnutie druhého o slobodu: Boh exodu sa nechá oslavovať iba slobodnými ľuďmi. Tohto Boha stretne ten, kto ‘odíde’ z Egypta, „z domu otroctva“ a privíta slobodu oslavou tohto Boha. Sloboda započatá pre službu Bohu bola prvou etapou pedagogiky Boha exodu.

 

3. Ako: nečakaná púšť.
Keď Boh zaviedol svoj ľud na púšť, vychováva ho a pomáha mu prejsť zo samoty k spojenectvu.

V exode, historickom pláne biblickej záchrany, je púšť nepredvídanou ale nutnou etapou božskej pedagogiky. Boh, ktorý sa pustil do záchrany tak, že masám otrokov pomohol odísť z Egypta a sľúbil im slobodu a krajinu, kde budú môcť túto slobodu prežívať (Ex 3,8), vnútil im dlhé a namáhavé blúdenie po púšti, zemi nikoho (Ex 13,17), ako postupnú cestu k úplnému oslobodeniu.

Skutočnosť, že reportáž tohto kráčania po púšti zaberá najväčšiu – a ústrednú – časť Pentateuchu (od Ex 19,1 po Nm 10,28), je dôkazom jeho dôležitosti v rámci Božieho výchovného programu: Izrael sa naučil, že kde nikto nemôže prežiť, tam len Boh dokáže zachrániť; kde je všetko nepriaznivé a nepriateľské, len Boh sa stáva spoločníkom. Izrael bude musieť blúdiť dobrých štyridsať rokov a naučí sa kráčať popri Bohu, ktorý ho oslobodil (Ex 13, 21-22), až kým sa nestretne s Bohom, ktorý je spojencom (Ex 19-34).

3.1 Strategické Božie rozhodnutie

Tí, čo odišli z Egypta, nevošli hneď, ako si mysleli a ako im to bolo prisľúbené, „do krajiny krásnej a priestrannej, ... ktorá oplýva mliekom a medom“ (Ex 3,8). Za zázračným oslobodením nenasledovalo bezprostredné darovanie krajiny, kde by žili v slobode; Izrael začal žiť ako slobodný v neobývateľnej púšti (Ex 13,17-18,20).

To, že vošli na púšť, nebol ani rozmar Boha ani ľudská chyba, ale Božie rozhodnutie, dobre uvážené (Ex 13,17-18), aj keď bolo nepredvídané a Izrael ho nechcel (Ex 14,11-12). V Božom programe bola púšť miestom a časom záchrany, aj keď v skutočnosti odsúvala na neskôr jej naplnenie. Blúdiť neznámym smerom v neobývanom kraji bolo časom pokušenia a milosti, miestom skúšky a stretnutia s Bohom.

Boh sa uchýlil k púšti ako k pedagogickej voľbe; zaviedol na ňu skupinu ľudí, ktorí ešte neboli navyknutí na slobodu, a po dlhej ceste a neprestajnom odpore z nej vyviedol ľud, z ktorého vytvoril národ a svojho pevného spojenca. Bez púšte by Izrael ani neprisahal na zmluvu so svojim Bohom, ani by ho nebol prijal ako spoločníka na ceste.

Keď Boh zachraňuje, vždy nanucuje púšť; buď bez presného dátumu odkladá dané prisľúbenie, alebo ponecháva svojich ľudí osamotených a bezbranných pred nepriateľom, alebo nechá kráčať v kraji nikoho bez priateľa. Kto na to zabúda alebo sa tomu protiví, stráca príležitosť stať sa – už ako oslobodený – veriacim v Boha a jeho spojencom.

3.2 Čas – pre Boha a pre jeho ľudí –dokázať svoju vernosť

Izrael žil stratený na púšti dlhý čas, pretože pokúšal Boha „desať ráz a nepočúvali jeho [môj] hlas“ (Nm 14,22-23). Epizóda desiatich prieskumníkov vysvetľuje, ako sa Boh cítil prinútený nechať na púšti zomrieť generáciu, ktorej pomohol odísť z Egypta, hoci rozdelil more, a čakať, kým sa tí, čo sa narodili na púšti, nestali dospelými a lepšími veriacimi.

Len čo sa tí, čo boli oslobodení z Egypta, dozvedeli, že zem, do ktorej išli, bola obývaná, pochopili, že budú musieť bojovať, ktovie či nie aj zomrieť, aby si ju podmanili: Cítili sa podvedení; reptali proti Bohu, ktorý prisľúbil krajinu zadarmo. V hriechu bude aj trest: pretože nechceli vstúpiť do krajiny, ktorú si mali získať silou, nevyšli z púšte: Mali strach obzrieť si prisľúbenú zem, pretože bola obývaná, a tak neprídu nikam, len na púšť, do neobývateľného kraja.

Medzitým si Boh doprial čas, aby si pripravil ľud, ktorý by sa na neho a na jeho prisľúbenia spoliehal a kráčal podľa jeho vôle. Izrael sa zatiaľ bude musieť naučiť, že Boh ho napriek všetkému neopustí: vo forme obrovského temného oblaku (Ex 13,21-22; 14,19-24; 33,9-11; Nm 11,25; 14,14) alebo ako ohnivý stĺp (Ex 13,21-22; 19,18; 40,34-38; Nm 9,15-23; 10,11-12) pôjde na ich čele, bude s nimi kráčať a ukazovať im cestu. Boh dokazuje svoju blízkosť a rovnako aj svoj odstup – cez deň ako oblačný stĺp, v noci ako ohnivý stĺp: sprevádza svoj ľud bez panovačnosti, a vždy podporuje vieru a ponecháva priestor pre slobodu. Izrael sa následne vždy bude musieť rozhodovať bez toho, že by sa zriekol svojej zodpovednosti, a s rizikom omylu. Bude cítiť, že ho vedie Boh, ale bude vedieť, že nie je prinútený nasledovať ho. Čas na púšti bol obtiažny, ale nevyhnutný na to, aby sa vychovali v slobode.

Hoci Izrael mal Boha ako predvoj, neušetrilo ho to od námah cesty, od strachu z omylu a od vlastnej zodpovednosti. A naozaj upadol do pokušenia urobiť si boha podľa svojich predstáv, a vyrobil drahé a mohutné zviera, „boha, ktorý pôjde pred nami“ (Ex 32,1.23); „zamenili svoju slávu za podobu býka, ktorý trávu požiera“ (Ž 106,20). Akého iného boha si mohol želať ľud unavený toľkým putovaním? Ale boh vymyslený podľa potrieb veriaceho, boh, s ktorým sa nakladá podľa ľubovôle, nie je osloboditeľom a stáva sa ťažkým bremenom; ako prorok neskôr zosmiešni boha, „dielo umelca a rúk zlievača“ – nevie rozprávať a treba ho nosiť, lebo nechodí“ (Jer 10,5).

Vychovávať ľud, ktorý si vybral za syna, stálo Boha mnoho. Púšť bola pre neho miestom trpkosti, skúšky, provokácií (Ex 17,1-17; Ž 81,8; 95,8), ktoré ho urobili „žiarlivým“ (Ž 78,58). Na púšti sa Boh stal citlivejším na kritiku Izraela, pretože zostával bližšie, pretože ho napájal a sýtil, pretože ho viedol vo dne v noci. Aby si Boh získal verný ľud, musel strpieť mnoho opovážlivého a nevhodného správania – až natoľko, že zarmútený pomýšľal na to, že vyhubí ľud takej nepoddajnej šije (Ex 32,2-10). Ešte dobre, že v ten deň mal vedľa seba Mojžiša, prostredníka, ktorý odvolávajúc sa na česť zneucteného Boha a na jeho vernosť prisľúbeniam ho presvedčil a „Pán opustil zámer uškodiť svojmu ľudu“ (por. Ex 32,14).

3.3 S jediným cieľom –znovu získať svoj ľud

Ako Izrael po dlhom blúdení púšťou zistí, jeho Osloboditeľ mal od začiatku celkom presný plán: cesta, ktorá sa začala ako trojdňová púť, aby priniesli obety (Ex 5,3), skončila uzavretím večnej zmluvy (Ex 24,8). Na púšti Izrael našiel Boha, ktorý túžil spojiť sa s ním právoplatnou zmluvou, a zaviazal sa dodržiavať slobodne prijaté zákony (Ex 34,10-27). Stať sa Božím spojencom bolo poslednou, definitívnou skúsenosťou, ktorú zakúsil ľud, ktorý štyridsať rokov kráčal po púšti.

Na Sinaji Izrael chcel byť spojencom Boha, ktorý ho oslobodil z Egypta a prijal ho za svojho prvorodeného syna (Ex 4,22), a vedel, že bol úplne výlučne dlžníkom Boha – žiarlivého milenca (Ex 20,5; 34,14). Zaiste, výnimočná obľuba spôsobí, že tento žiarlivý Boh sa premení na ťažkého a neznášanlivého spoločníka, ktorý bude reagovať násilne a vášnivo, keď sa bude cítiť zradený vo svojej láske. Izrael si uvedomil, že pre neho bol tento Boh potrebný na to, aby prežil (Nm 14,40-45), že ho predchádzal, bojoval za neho, že ho nosil a podopieral „ako muž, ktorý nesie svojho syna“ (Dt 1,31), ktorý ho neprestal sprevádzať a zostal s ním „štyridsať rokov a nechýbalo mu nič“ (Dt 2,7; 8,2). Ba ešte viac – zatiaľ čo Izrael kráčal s Bohom bok po boku, pochopil, že Boh chcel, aby ho nasledovali a poslúchali (Dt 13,5) a že vzdialiť sa od neho – alebo hoci aj len zabudnúť naňho – by bola jeho záhuba (Dt 7,4; 8,14).

Takto sa Izrael, ktorého si tento Boh podmanil, stal spojencom svojho Osloboditeľa a uvedomil si svoju vlastnú jedinečnosť oproti iným národom: „Budete mi medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom“ (Ex 19,5); k žiadnemu inému národu sa Boh takto nesprával. Izrael, vyslobodený z Egypta a slobodný po namáhavej pedagogike, sa nakoniec stal vyvoleným národom, kráľovským kňazstvom, svätým národom (Ex 19,6); dlhý a namáhavý proces oslobodenia – a Božia výchovná námaha – dospel ku koncu. Na Sinaji nastúpia Izrael a Boh spoločne ako slobodní a priatelia na poslednú cestu, pričom Izrael prijal Božiu vôľu (Ex 19,8: „Budeme robiť všetko, čo hovoril Pán!“). Pobyt na púšti, hoci bol nepredvídaný a nikdy nebol celkom chcený, urobil zázrak premeny neorganizovaného stáda slobodných na ľud, ktorý cítil, že si ho vyvolil Boh. Toto je úspech Božej pedagogiky!

4. Cieľ: vlastná krajina pre život v slobode.
Boh zaväzuje svoj ľud, aby si ju podmanil, a tým ho vychováva k tomu, aby prijímal dar ako úlohu.

„Hľa, dávam vám túto krajinu.
Vojdite do nej a vlastnite ju! O nej som prisahal, že ju dám vašim otcom“ (por. Dt 1,8).

Odchod z Egypta by bol býval jasným a úplným krachom, ak by sa bol ukončil trvalým pobytom na púšti: bez vlastnej krajiny, v ktorej by mohli bývať ako slobodný národ, by exodus nebol býval opravdivou záchranou; Kanaán bol uskutočnením prísľubu a dal záchrane konkrétnu podobu.

Prisľúbená zem bola teda podstatnou časťou Božieho záchranného plánu, náhradou za Egypt; príchod do krajiny Kanaáncov uzavrel cyklus Božích zásahov, ktoré sa začali odchodom Abraháma z jeho krajiny (Dt 26,5-9): v Kanaáne Boží ľud konečne našiel miesto na bývanie a priestor na oddych.

4.1 Odkladaný ale nádherný dar: ‘dobrá’ krajina a ‘nový’ Boh

Všetci, ktorí vyšli z púšte a vošli do úrodnej krajiny Kanaán, dosiahli svoju záchranu – lepšie povedané kráčali po nej. Izrael vedel, že nebol synom ani prirodzeným pánom krajiny, ktorú sa chystal prevziať: ovládol „veľké a krásne mestá, ktoré nestaval, domy, plné všetkého bohatstva, ktoré nezhromažďoval, cisterny, čo nekopal, vinice a olivové sady, čo nesadil“ (Dt 6,11) a vždy vyznával, že mu ich prisľúbil a dal Boh.

Usadenie sa v Kanaáne nebolo iba dôsledkom obsadenia vojenským dobytím alebo mierumilovným preniknutím, ale najmä legitímnym privlastnením si toho, čo mu dal Boh. Jeho Boh sa neuspokojil s tým, že daroval ľudu slobodu, ale daroval mu krajinu, aby mu zaručil užívanie poskytnutej slobody. Boh dovolil Izraelu usadiť sa v krajine, ktorá bola jeho vlastníctvom (Joz 22,19): najprv si vyvolil ľud za syna, teraz mu musel zaobstarať miesto, kde by mohol bývať (Ex 15,17); Izrael – národ aj krajina – bol a zostal Božím dedičstvom.

S darovanou krajinou Izrael dostal naviac nové Božie zjavenie. Naučil sa, že Boh Vysloboditeľ v Egypte, Boh sprievodca a spojenec na púšti bol aj Bohom krajiny: patriť tomuto Bohu zahŕňalo „mať podiel na Pánovi“ (Joz 22,25; por. Ž 16,5). A preto nikto v Izraeli nebol vlastníkom zeme, ktorá bola výlučne Božia, u neho boli všetci nanajvýš “cudzincami a prišelcami“ (Lv 25,23). Krajina nebola daná do vlastníctva, ale prepožičaná na využívanie; hranice podelených častí územia zostávali nedotknuteľné, pretože ich potvrdil Boh. Žiť mimo, „ďaleko od Pánovho dedičstva“ v sebe obsahuje byť „vzdialený od Pánovej tváre“ (1 Sam 26,20); obývať ho zaväzovalo poslúchať Pána (Jer 2,7; 16,18): neposlušnosť sa platí vyhnanstvom (Ez 36,5; Oz 9,3). V pochopení Kanaánu ako Božieho dedičstva bol obsiahnutý nový obraz Boha: Boh ako sprievodca na ceste, tulák spoločne so svojím blúdiacim ľudom, stáva sa Bohom, ktorý býva v krajine, ktorej je vlastníkom (Joz 22,19), uprostred svojho ľudu (Nm 35,34). V krajine Kanaán sa Boh stáva usadlíkom, len čo sa tam usadil jeho ľud.

A keďže táto krajina bola darovaná, vlastniť ju je vždy milosťou. V darovanej krajine sa nežije ako sa chce, ale ako si to želá Boh, jej Pán. Božia štedrosť nútila Izrael žiť v nej veľkoryso: to, čo získal ako nezaslúžený dar, nemohol využívať ľahkomyseľne. V Kanaáne sa Izrael – ako Adam v raji prv, než zhrešil (Gn 1,29) – stal Božím miestodržiteľom. V Božej mysli zákony vzťahujúce sa na obrábanie zeme mali za cieľ udržiavať ľud z generácie na generáciu vďačný Bohu a úctivý voči zemi.

Takto Boh podroboval Izrael pedagogike daru: Boh predišiel tomu, aby Izrael uveril, že je jediným pánom zeme a vychovával ho k tomu, aby žil v závislosti na Ňom a dával k dispozícii druhému to, čo dostal ako dar. Kto mal všetko od Boha, bol zaviazaný rezervovať niečo pre neho a pre svojho blížneho: Boh, ktorý delí svoje dedičstvo, nedovoľuje malých vlastníkov. Zákony o prvotinách (Ex 23,19; 34,26; Lv :9,23-24; 23,10), o desiatkach, ročných a trojročných úrodách (Ex 22,28; Nm 18,21-22; Dt 14,22), o prerušení obrábania zeme každých sedem rokov (Ex 23,10-12) a dokonca zákaz zberať to, čo zostane po zbere úrody, alebo paberkovať strapce hrozna (Lv 19,9-12; 23,22) nie sú ničím iným ako dôsledky viery Izraela v Boha, ktorý je jediným vlastníkom krajiny, ktorú Izrael obýval.

A keďže tá zem bola darom Boha, ktorý bol spojencom, nemohla byť iná ako najlepšia možná zem, ‘dobrá’ zem (Ex 3,8; Nm 14,7; Sdc 18,9; Dt 1,25). Izrael ju získal bez námahy (Joz 24,13) a nadchýna sa ňou, pretože Boh ho nesklamal: je to zem, ktorá oplýva mliekom a medom (Nm 13,27; Dt 6,3; 11,9; 26,9-15; 27,3; Jer 11,5; 32,22). Prisľúbená zem je v ostrom protiklade s monotónnou vyprahnutosťou púšte a pripomína stratený raj: oplýva vodami ako on (Dt 8,7-20; 11,10-15), čo je dôkazom Božej ochrany. A navyše v Kanaáne sa Boh osobne stará o pravidelný dážď: zem, ktorá vsakuje vodu z neba, je nepochybne zemou Božieho požehnania. Izrael napokon spoznal radosť z toho, že počítal s Bohom, keď využíval jeho krajinu.

4.2 Darovaná sloboda, ktorá zaväzuje žiť v slobode

Záchrana, ktorú dáva Boh, nie je len darom zdarma; je predovšetkým programom, ktorý je treba uskutočniť: za darom slobody nutne nasleduje sloboda ako úloha. Počas celého procesu oslobodzovania Boh urobil pre ľud všetko, niekedy dokonca proti nemu; v záverečnej etape, počas usadzovania sa v Kanaáne, sa nič neudeje bez Izraela: zrodený pre slobodu takmer bez toho, že by ju chcel, bude musieť zostať v slobode, aby zostal nažive.

Usadenie sa v novej krajine zapríčinilo nové problémy. Bolo nebezpečenstvo osvojenia si kultúrnych a náboženských foriem, rozvinutejších a zdanlivo účinnejších a vhodnejších pre nové potreby. Pre poľnohospodárske národy bola obrábateľná zem jasným sprostredkovateľom s božstvami. Avšak Izrael, kočovný národ, čoskoro pocítil vábenie kanaánskeho náboženstva, ktoré zdanlivo lepšie zabezpečovalo obživu v tejto krajine.

Usadenie sa v Kanaáne vyvolalo tiež radikálne zmeny v normách sociálneho správania. Izrael prevzal právny poriadok okolitých národov bez toho, že by sa zriekol toho, aby ho založil na pozitívnej vôli svojho Boha. Preto sa izraelské právo vyznačovalo silným zmyslom pre morálku, úmernosťou medzi previnením a trestom a prednostnou starostlivosťou o najslabšie sociálne vrstvy. Veriť v Boha Vysloboditeľa bolo základom sociálnych slobôd: kto veril, že bol vykúpený z otroctva, nemohol sa vracať k tomu, aby mal nových pánov (1 Sam 13,8-15; 15,10-30; 2 Sam 12,1-12; 1 Kr 11,31-39; 21,17-24), nemohol otrokmi disponovať naveky (Ex 21-23; Dt 15,12-18; Lv 25,39-43). Boh, ktorý zachránil ľud tak, že ho vyslobodil z nanútenej poroby, potreboval slobodných ľudí, aby ho oslavovali ako Osloboditeľa. Izrael, ktorý sa stretol s Bohom, keď odchádzal z domu otroctva, nemohol ohraničiť slobodu druhého: pre oboch, pre Boha aj pre Izrael bola sloboda neodmysliteľná.

4.3 Oddych a slávnosť – cieľ oslobodenia

Po obsadení prisľúbenej zeme Izrael konečne našiel miesto, kde si môže odpočinúť a dôvod pre spoločnú slávnosť. Príchod do zeme zastavil unavené nohy a za námahou nasledovala úľava; Izrael mohol „radostne“ jesť a piť (1 Kr 4,20): cieľom záchrany Boha exodu bol opravdivý cieľ ‘výchovného procesu’, poskytnutie zeme, kde sa nebude zanedbávať oddych a odpočinok bude sa podporovať kult a radosť.

Mať vlastnú krajinu umožnilo oddych. V darovanej zemi sa dalo žiť pokojne, „každý pod svojím viničom a pod svojím figovníkom“ (1 Kr 5,5). Boh sa osobne staral o hranice (Ez 36,5; Ž 123) a Izraelu zabezpečil definitívny oddych (1 Kr 8,56). Keď sa Boh zdržiava uprostred svojho ľudu, v jeruzalemskom chráme, Izrael sa bude cítiť bezpečne, aby sa vracal k starej porobe alebo k novým námahám. To Boh bude chrániť a budovať svoj ľud, hranice a domy: je zbytočné strážiť až do úsvitu alebo ísť neskoro na odpočinok (Ž 127, 2). Izrael prekonal strach z budúcnosti nie preto, že by vedel, že ju môže ovládať, ale preto, lebo si bol istý, že jej nebude čeliť sám. Kto vstupuje na miesto Božieho odpočinku (Ž 95,11), nech sa oslobodí od starostí a slobodný sa oddáva kráčaniu podľa Pánových ciest. Dokonca aj sen, odmeňujúci odpočinok a neprítomnosť úzkostí sa mení na dar – ako chlieb – pre Pánových priateľov (Ž 127,3).

Oddýchnuť si v prisľúbenej zemi bolo také dôležité, že Boh, vysloboditeľ otrokov, Izraelu nariadil zachovávať sobotu (Ex 23,12; 2 Kr 4,23; Iz 1,13; Oz 2,13): ľud bude musieť oddychovať, aby mohol vyznať, že práca nie je násilne uložená (Dt 5,14-15). Boh exodu vyslobodzuje svojich verných z úzkostlivého zneužívania času a z obáv – aby využívali čas. Mať voľný priestor na pripomienku minulosti prežívanej s Bohom a odmietať frenetickú výrobu a pachtenie po zisku zmieruje veriaceho so sebou samým a s jeho blížnym.

Zaväzovaním k odpočinku a nariadením kultu Boh vychovával svoj ľud k nezištnosti: žiť z toho, čo človek dostal, bez prílišnej práce či lopotenia, aby mal viac, je cieľom pedagogiky Boha exodu, Boha, ktorý pomýšľal oslobodiť na tri dni (Ex 5,3), a keď sa mu to nepodarilo, rozhodol sa pre definitívne vyslobodenie a daroval krajinu, aby sa ospevovala.

II. Vychovávať dnes je Božskou činnosťou

„Pedagogika dona Bosca – napísal odborník – sa stotožňuje s celou jeho činnosťou, všetka činnosť s jeho osobnosťou, a celý don Bosco je napokon sústredený vo svojom srdci“.Výchovný systém dona Bosca – jeho rozhodnutia a metodológia – je teda odhalením jeho najvnútornejšieho bytia a skonkretizovaním jeho konania ako kňaza pre mladých. Odvážim sa povedať, že ako Boh vo vzťahu k Izraelu, Ježiš ku svojim učeníkom, tak aj don Bosco zachraňoval mládež prostredníctvom výchovy.

Vychovávateľ zachraňuje, keď si – ako Boh – všíma biedu svojich blízkych, nechá sa pohnúť ich utrpením (Ex 3,7-9a) a vymýšľa presný plán, ako zasiahnuť (Ex 3,9b-4,17). Nachádza totožnosť seba samého (Ex 3,14-15: „Toto povieš Izraelitom: "Ja-som" ma poslal k vám!" … "Pán, Boh vašich otcov ... Toto je moje meno ... a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie.“) tým, že identifikuje, koho a ako zachrániť – ‘výchovou’ (Ex 3,16-18). Pozná bolesť ľudu – videl ju a počul – a nemôže zostať nečinným. Na začiatku Božej výchovnej činnosti je teda súcit s biedou: Boh sa dáva spoznať, pretože – a práve vtedy, keď – dáva spoznať svoju záchranu.

Kto má vychovávať Boží ľud, najprv sa bude musieť dať vychovať Bohu. Kto vychováva v Božom mene, musí dobre poznať Boha a jeho plány: bez osobného stretnutia – Božieho zjavenia – sa výchova ľudu nestane Božou záchranou. Jediný prostredník, vychovávateľ, prijíma brata ako oporu a posilu vlastného nedostatku: zachraňujúca výchova je vždy spoločným záväzkom.

Vychovávateľ zachraňuje tým, že vnucuje zmeny. Na začiatku Božej výchovnej činnosti bolo jeho súcitné srdce; osobne sa prejavil až keď spozoroval úbohý stav ľudu a keď počul jeho výkriky. Výchova bez súcitu je málo hodnoverná.

Boh začína svoju záchranu diskrétnou, povedal by som skromnou, požiadavkou čiastočného oslobodenia, troma dňami osláv, aby svoj ľud naviedol k chuti po oslave a odpočinku, k radosti zo slobodnej služby. Takýto plán sa stretáva s odporom a nepochopením: aby sa Boh ‘vychovávateľ’ legitimoval, má účasť na utrpení trpiaceho a stáva sa jeho otcom. Božia výchova je súcitná otcovská schopnosť.

V dejinách Izraela, vzoru a obrazu Cirkvi, sa jasne ukazuje, že žiadna ľudská situácia sa nemôže nestať dôvodom a prostriedkom stretnutia s Bohom: cudzia krajina ako Egypt, kde jediným zamestnaním boli nútené práce, pomohla priviesť k objaveniu Boha vysloboditeľa; na púšti, v kraji nikoho, kde je existencia neustále ohrozovaná, sa prežívala skúsenosť Boha ako neúnavného spoločníka a verného spojenca; nová zem, úrodná a obývaná, kde bolo možné slúžiť Bohu a človek mohol oddychovať, priviedla k stretnutiu s Bohom, ktorý je jediným pánom zeme a má rád oslavu. Izrael nemusel ‘vyjsť von’ zo svojich dejín – utiecť pred realitou, aj keď bola neblahá –, aby našiel Boha; ale musel neustále vychádzať zo seba samého, prijímal Boha, keď – a ako – sa mu ukazoval. Boh, ktorý žije, aby zachraňoval, nezachraňuje bez toho, aby ‘nariaďoval odísť’, bez toho, aby vychovával.

Výchovná práca si vyžaduje čas a skúšky: odísť z jednej nedobrej situácie neznamená dostať sa do lepšej; oslobodenie ešte nie je sloboda. Sú potrebné nepredvídané cesty, ktoré Boh ako dobrý vychovávateľ vždy sprevádza, až kým sa nepresadí ako spoľahlivý spojenec. Vychovávaný potrebuje dlhý čas, aby sa stal slobodným a osvojil si darované oslobodenie.

Kto bol vyslobodený z otroctva v cudzej krajine, nemôže začať podporovať otroctvo druhých vo vlastnej krajine. Dobre vychovaný človek sa stáva vychovávateľom, osloboditeľom. Cieľom Božej výchovy je slávnostný odpočinok a nezištnosť vo vzťahu k iným.

Rím, 11. novembra 2007