VYCHOVÁVAŤ SRDCOM DONA BOSCA

Scarica la registrazione audio

Záverečný príhovor hlavného predstaveného
Dni spirituality saleziánskej rodiny 2008

 

Drahí bratia a sestry,
všetci členovia saleziánskej rodiny,
priatelia dona Bosca,

počas týchto dní sme chceli prehĺbiť duchovný a apoštolský program, ktorý som dal saleziánskej rodine na rok 2008; „Vychovávať srdcom dona Bosca, aby sa integrálne rozvíjal život mladých, najmä tých najchudobnejších a znevýhodnených, a to tým, že sa budeme zasadzovať za ich práva“. Pokúsme sa teraz uzavrieť tieto dni uvažovania, modlitby, spolunažívania týmto mojím posledným príhovorom.

Ak som už v komentári strenny napísal, že táto téma je najdôležitejšia zo všetkých, ktoré som počas šesťročia predložil, ba že veľké výzvy, na ktoré som vám poukázal – ako téma rodiny a života –, nachádzajú svoje riešenie vo výchove, dnes niekoľko nových prvkov potvrdzuje moje presvedčenie, že sme nositeľmi pedagogickej charizmy, ktorá je aktuálnejšia a potrebnejšia ako kedykoľvek predtým: preventívny systém dona Bosca. Toto je náš poklad, toto je prínos, ktorý sme povolaní dať mladým a dnešnej spoločnosti, toto je naše prorocké poslanie.

Stav ohrozenia výchovy

Aby som ilustroval vyššie povedané, poviem vám, že pred niekoľkými dňami na stretnutí Svätého Otca s primátorom Ríma, Walterom Veltronim, Benedikt XVI. vyslovil svoje obavy týkajúce sa situácie úpadku z niektorých pohľadov a hovoril o „stave ohrozenia výchovy“.

Ale čo sa rozumie týmto výrazom? Aby som posilnil svoju myšlienku, chcem tu doslova citovať dva úryvky z prednášky, ktorú mal kardinál Cafarra 6. novembra 2007, čiže nedávno v Divadle Jolly di Castel San Pietro Terme (okres Bologna), pod názvom „Ohrozenie výchovy. Úsilie, krása a námaha výchovy“. Uvádzam jeho slová:

„Napokon môžeme povedať, v čom spočíva ohrozenie výchovy, v ktorom sa nachádzame. Je dané dvoma faktormi. Na jednej strane generácia detí si žiada – a nemôže ináč – vstúpiť do naozajstného, dobrého, krásneho vesmíru; na druhej strane generácia rodičov sa vesmíru čo do zmyslu odcudzila: už nemá čo povedať. Stav ohrozenia výchovy je prerušenie rozprávania, ktoré odovzdáva jedna generácia druhej: je afáziou generácie rodičov (afázia – čiastočná alebo úplná porucha reči; pozn. prekl.) a neschopnosťou generácie detí vysloviť dokonca aj otázku, ktorá sa naliehavo ozýva v ich srdci. Rodičia nesprítomňujú žiadnu tradíciu, pretože ju stratili z pamäti, a stávajú sa svedkami ničoty a odovzdávateľmi predpisov. Deti blúdia púšťou bez ciest a nevedia, odkiaľ pochádzajú a kam smerujú.“

A po snahe dať odpoveď na otázku „Ako vyjsť zo stavu ohrozenia výchovy?“ uzatvára:

„Už som mal v podstate vypracovanú túto úvahu, keď sa v týchto týždňoch objavila v kníhkupectve kniha U. Galimbertiho: L’ospite inquietante. Il nichilismo e i giovani Znepokojujúci hosť. Nihilizmus a mladí [Feltrinelli, Miláno 2007]. V mnohých pohľadoch sme sa zhodli; v iných a rozhodujúcejších naopak nie. Aký je jeden zo základných námetov tejto knihy? Že mladí, zbavení koreňov veľkej tradície, ktorá ich splodila, si našli doma najviac znepokojujúceho hosťa: nihilizmus. Nerobme si ilúzie: toto je postavenie mnohých dnešných mladých. A teda čo s tým?“

Musím povedať, že aj ja som dostal a prečítal túto knihu Umberta Galimbertiho a vzbudila vo mne presne takú istú reakciu ako u kardinála Cafarru. Na jednej strane kniha potvrdila výklad a zhodnotenie, ktoré mám aj ja na dnešnú situáciu mladých, prinajmenej v niektorých krajinách Európy, ale nielen v nej, a na druhej strane som cítil nesúhlas, najmä preto, že zakiaľ on hovorí ako sociálny psychológ, ja tú istú realitu čítam z pedagogickej perspektívy, pričom mám na svojej strane celý poklad skúsenosti dona Bosca, jeho preventívneho systému a jeho inkulturácie do sveta.

Koncom minulého týždňa som išiel do Soverata sláviť storočnicu saleziánskej prítomnosti v tomto mestečku na jónskom pobreží. No a jedna z otázok, ktoré mi dal jeden novinár, znela: Keď chodíte po celom svete, aké boli pre vás najkrajšie skúsenosti vo vašom vzťahu s mladými a aké boli najsmutnejšie?

Nechcem tu opakovať celú odpoveď, ale môžem vám povedať, že zatiaľ čo je nespočetné množstvo nezabudnuteľných skúseností výchovného úspechu, je málo skúseností negatívnych – ale sú dramatické a všetky poznačené nedostatkom úcty k ľudským právam. Stačí pomyslieť na detských vojakov v Libérii alebo na deti vykorisťované sexuálnym turizmom na Srí Lanke.

Preto v tomto mojom príhovore chcem pritiahnuť vašu pozornosť na dva dosť dôležité prvky v uplatnení preventívneho systému dnes: na jeho vzťah k ľudským právam a na potrebu predložiť výchovnú ponuku schopnú prekvasiť a utvárať kultúru. Toto vám lepšie ukáže, čo znamená dnes hovoriť o „ohrození výchovy“: uviesť spoločnosť do stavu eminentného záujmu o výchovu, ak chceme, aby mala budúcnosť a nádej.

Preventívny systém a ľudské práva

„Nie je ťažké vidieť v teórii ‘výchovného projektu’ a v pedagogickej praxi účinné podporovanie práv, ktoré vyhlásili uvedené medzinárodné vyhlásenia: právo na život, právo na výchovu a vzdelanie, právo na oddych, na zábavu a na hru, právo na prácu. V podstate skôr ako boli verejne a slávnostne vyhlásené práva človeka a dieťaťa, don Bosco vopred plasticky znázornil ich podstatný plán a aplikačné línie“.

Kardinál Tonini opakoval mladým, čo sa zišli na Colle Don Bosco na stretnutí ‘Confronto 2001’ v roku 2001: „Najprv sme ľuďmi a až potom občanmi.“ Život nás zbližuje a skutočnosť, že sme sa narodili v Amerike, v Európe, v Ázii alebo v Afrike, je náhoda druhej kategórie. A musí byť možné prežívať tento život, ktorý nás zbližuje a robí podobnými, s rovnakou dôstojnosťou v každom kúte zeme. Právo na život „dôstojný pre všetkých“ musí byť ideou-silou, ktorá nás privádza k angažovaniu vo výchove nových generácií.

Ochrana života je osou, ktorá spája dnešné cesty a rôzne interdisciplinárne výskumy v rozličných spoločenských, politických a kultúrnych situáciách. Boj o ochranu života musí byť mostom, ktorý zjednocuje znížené minimum prežitia veľkých ožobračených más so širokými horizontmi plnšieho, ľudskejšieho a kvalitnejšieho života, ktorý má len málo ľudí. Tieto ideály musia byť prítomné vo výchovnom úsilí, ak nechceme zabudnúť, že sme ľuďmi a že ľudský druh musí byť prvý, ktorý treba chrániť.

V roku 1948 sa v sídle Spojených národov uskutočnila deklarácia „ľudských práv“. Niektoré národy o nich ešte ani nepočuli. Mnohé ďalšie ich ani nepoznajú, jednoducho preto, lebo ich vlastné vlády ich ignorujú a šliapu po nich ako prvé. Ako môžeme hovoriť o práve na život, keď najrozvinutejšie spoločnosti ako prvé obetujú nevinný život v dôsledku scestných zákonov o potrate? Ako možno hovoriť o výchove k rešpektovaniu ľudských práv, keď jestvujú obrovské zástupy detí a dospievajúcich, ktoré nemajú ani právo na výchovu?

V novembri 1989 boli v New Yorku vyhlásené „Práva maloletých“. Prečítam druhý článok, aby som jednoducho skonštatoval, aká vzdialená je realita od dobrých úmyslov. Ide o právo nebyť diskriminovaní: „Všetky práva sa musia aplikovať na všetky deti bez výnimky, a je povinnosťou štátu prijať opatrenia potrebné na ich ochranu pred akoukoľvek diskrimináciou“. Čo povedať o etnických menšinách v amazonských pralesoch, o miliónoch „detí ulice“ v Latinskej Amerike, o deťoch, ktoré zomierajú od hladu v Afrike alebo v Ázii, o maloletých, ktorí boli predaní alebo sexuálne zneužívaní? Kde je detstvo, právo na hru u detí prinútených k potupným prácam v baniach vo veku piatich rokov, alebo dýchajúcich jedovaté látky vo fabrikách na obuv, alebo opakujúcich tie isté pohyby počas nekonečných pracovných dní vo fabrikách alebo pri montážnych linkách vo veľkých nadnárodných spoločnostiach?

Neustále počúvame, že ľudstvo disponuje dostatočnými zdrojmi, aby všetci obyvatelia zeme mohli žiť dôstojne. A predsa nám štatistiky neustále, rok čo rok, potvrdzujú, že rozdiel medzi severom a juhom sa zväčšuje, a zatiaľ čo malé množstvo jednotlivcov sa topí v nadbytku a hromadí bohatstvo, veľké masy chudobných majú veľmi biedne zdroje a ledva dokážu prežiť pod prahom akejkoľvek ľudskej dôstojnosti.

Je známe, že ekonomické záujmy určujú priority materialistickej spoločnosti a že reklama, nabádanie konzumovať je kúzelnou paličkou, ktorú používa nenásytná chamtivosť nadnárodných spoločností. Obstoja iba agresívne a súperiace spoločnosti a tento štýl sa dostal aj do výchovných inštitúcií a združení. Čo teda robiť?

Výchova musí byť stále viac oknom otvoreným voči realite sveta a motorom, ktorý bude ľudstvo robiť citlivejším a ktorý ho bude premieňať. Preto – bez toho, že by sme ideologizovali alebo manipulovali – v posluchárňach sa musí počúvať hlas tých, ktorí nemajú vlastný hlas, vnímať hlad a smäd, vidieť nahotu mnohých zabudnutých národov; s realizmom a dôsledne treba oboznamovať s úsilím mnohých ľudí, zaangažovaných do veľkých sporov o dôstojnosť ženy, mier, úctu k stvorenstvu … Našťastie z rozličných situácií a inštitúcií (mimovládnych organizácií, dobrovoľníckych hnutí…) sa začínajú zbiehať sily na spoločnú obranu života, ľudskej bytosti a jej práv, národov a ich práv, planéty a jej práv.

Na základe všetkých našich úvah jestvuje pochybnosť, či dosahujeme alebo nie výchovnú kvalitu, ktorú si vyžaduje nová kultúra, ktorá už je prítomná vo svete a ktorá vytvára kultúrne nových ľudí. Naše priority musia smerovať k formovaniu ľudí skutočne slobodných, kritických, spoločensky zaangažovaných, ktorí budú schopní slúžiť bratom, ktorí budú nachádzať svoje motivácie v evanjeliu, vo viere v Nového Človeka: zmŕtvychvstalého Krista. Upevňuje výchova starý systém konkurencie, alebo otvára cesty pre spoluúčasť, spoluzodpovednosť, solidárnosť a sociálnu spravodlivosť?

Nebolo by zlé určiť niektoré kritériá, ktoré treba zachovať v našej výchove, ak chceme umožniť, aby predstavovala účinný mechanizmus zlepšovania spoločnosti. Prvým by mohlo byť: kritická mentalita ako nástroj analyzovania reality, ktorá nás obklopuje, a vytýčenia všetkého toho, čo sa nám nezdá byť spravodlivé a čo chceme zmeniť. Druhým by bol altruizmus, ktorý nám musí umožniť vyjsť zo seba samých, aby sme mohli upevniť optimálny vzťah s druhými. Tretím: dodržiavanie Deklarácie ľudských práv, ktorá môže predstavovať aktuálny referenčný rámec na analyzovanie reality, ktorú každodenne prežívame alebo ktorá sa nám predkladá prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov. Štvrtým kritériom môže byť faktické angažovanie a úsilie – spôsobom čo najzlúčiteľnejším s našimi konkrétnymi podmienkami, aby uvedené kritériá nezostali len deklarovaním dobrej vôle.

Podporovanie ľudských práv, zvlášť práv maloletých, je saleziánskou cestou podporovania kultúry života a premeny štruktúr. Preventívny systém dona Bosca má veľký spoločenský dopad: chce spolupracovať s mnohými inými inštitúciami na premene spoločnosti a pracovať na zmene životných kritérií a vízií života, na rozvoji kultúry pre druhých, skromného životného štýlu, trvalého postoja nezištného podelenia sa a angažovania za spravodlivosť a dôstojnosť každej ľudskej bytosti. Výchova k ľudským právam, najmä k právam maloletých, je prednostnou cestou ako uskutočňovať v rôznych kontextoch toto úsilie o prevenciu, o integrálny rozvoj človeka, budovania lepšieho, spravodlivejšieho, zdravšieho sveta. Jazyk ľudských práv nám umožňuje aj dialóg a zaradenie našej pedagogiky do rôznych kultúr nášho sveta.

Výchova a kultúra

„Prvoradou a podstatnou úlohou všeobecného vzdelávania i každej kultúry je výchova, ktorá spočíva v tom, že sa človek stáva viac človekom, aby mohol viac ‘byť’, a nielen stále viac ‘mať’, a aby potom prostredníctvom toho všetkého, čo ‘vlastní’, vedel byť stále plnšie človekom“.

Výchova je špecifickou cestou, ako sa človek stáva človekom, to znamená cestou rozvoja osoby. Snaží sa budovať človeka zvnútra, a oslobodzuje ho od podmienok, ktoré by mu mohli brániť v plnom prežívaní vlastného povolania a privádza ho k rozmachu jeho tvorivých schopností.

Rozvoj človeka ako osoby sa nutne uskutočňuje prostredníctvom kultúry, chápanej predovšetkým ako spôsob vytvárania vzťahov osoby so svetom, s inými, so sebou samým, s Bohom, ale chápanej tiež ako stretnutie s objektívnym dedičstvom vedomostí, majetku a hodnôt, a napokon ako osobný proces osvojovania, prepracovania, obohacovania.

Kultúra preto nie je dedičstvom nemenným, univerzálnym a pokojne prijatým všetkými ľuďmi. Dnes máme do činenia so stále komplexnejšími spoločnosťami, post-ideologickými, neistými, ale najmä multikultúrnymi, s celou ťarchou nejasnosti, ktorú tento posledný termín vyvoláva vo vzťahu k otvorenosti alebo uzavretosti voči rozmanitosti. Ďalej si je treba uvedomiť scenár globalizácie, ktorá drví každú lokálnu identitu a lokálny projekt. A teda budúcim osudom výchovy bude práve výzva ku otvorenosti voči svetu a spolužitiu rozličných kultúr, kde uznanie rozdielností a zbúranie stereotypov bude nutnosťou a zdrojom výchovy.

Výchova je totiž kultúrnym prostriedkom, schopným konfrontovať túžby a situácie, ktoré dnes mladí prežívajú so skúsenosťou ľudstva, vyjadrenou v kultúrnom dedičstve a v súčasnej premenlivosti na celosvetovej úrovni. Saleziánska výchova sa zakladá na škále hodnôt, ktorá má pôvod v osobitnom ponímaní človeka: dozrievanie svedomia prostredníctvom hľadania pravdy a jej vnútorného osvojovania; rozvoj zodpovednej a tvorivej slobody prostredníctvom poznania dobra a rozhodnutia sa preň; schopnosť vzťahu, solidárnosti a vychádzania s ľuďmi, založená na uznaní dôstojnosti človeka; spôsobilosť historickej zodpovednosti, založenej na zmysle pre spravodlivosť a mier.

Saleziánske diela sú prostredím výchovy a vzdelávania, v ktorom sa ponúka poznanie, ktoré robí mladých zodpovednými za problémy dnešného sveta, citlivými voči hodnotám a konštruktívne kritickými; v ktorom mladí získavajú postoje, ktoré im umožňujú konať ako slobodným ľuďom a so schopnosťami, ktoré ich robia kompetentnými a účinnými v konaní.

Je dobre známa situácia neverectva, v ktorej dnes vyrastá väčšina európskych mladých ľudí. A toto neverectvo má mimoriadnu kultúrnu závažnosť. Stačí nahliadnuť do sveta literatúry alebo filmu. Je nesmierne ťažké nájsť za posledné desaťročia a v najreprezentatívnejších alebo najúspešnejších dielach nejaký produkt, ktorého hlavné postavy preberajú z kresťanstva inšpiráciu pre život alebo pre dôstojnosť svojho života. Náboženská skúsenosť sa predstavuje komickým a hanlivým tónom, ako fenomén detinskosti a pocitu viny. Napriek tomu je pre nás Kristus najlepšou správou a najvzácnejším darom, aké môžeme svetu dať; v Kristovi človek dosahuje najväčšiu dôstojnosť, pretože je uznaný za Božie dieťa a hranice jeho života sa šíria až do večnosti. Konečným cieľom výchovy je preto evanjelizácia ako syntéza medzi vierou a kultúrou, medzi vierou a životom. Saleziánske výchovné prostredie sa snaží uviesť do pohybu vitálny dialóg a integráciu poznania, výchovy a evanjelia. V rozdielnosti koncepcií a náhľadov výchova robí zo vzťahu ku Kristovi kritérium hodnotenia na rozlišovanie hodnôt, ktoré človeka budujú, a protihodnôt, ktoré ho degradujú. Totiž to, čo mladých robí ľahostajnými alebo cudzími voči náboženstvu, čo otázku Boha robí bezvýznamnou, vyprázdňuje náboženskú terminológiu z jej zmyslu a má tendenciu znehodnocovať každé úsilie o integrálnu výchovu a o evanjelizáciu, je predovšetkým bezvýznamnosť viery v kultúre a v živote.

Kresťanská viera mnohé stáročia inšpirovala v Európe uvažovanie mysliteľov, diela spisovateľov, tvorbu umelcov a skladby hudobných skladateľov. Dnes sa Európania s veľkou nerozvážnosťou (alebo skôr s cynizmom, keďže nejde o nevedomosť) domáhajú popretia kresťanských koreňov svojej kultúry. Žiaľ už dlhý čas cítiť nedostatok svedeckej a účinnej prítomnosti katolíkov vo vyberanom prostredí vytvárania a šírenia kultúry. Chýbajú politici, spisovatelia, profesori, lekári, básnici, právnici, novinári a ďalší katolícki odborníci. Ak má súčasná nevera v západnom svete veľmi silnú kultúrnu závažnosť, je zrejmé, že katolíci musia kultúru chápať ako pole, na ktorom budú ako svedkovia aktívne prítomní. Je treba bojovníkov, ktorí budú katolíckym kvasom vo svete umenia, myslenia a spoločenskej komunikácie, schopných dať kresťanstvu novú prestíž. „Cirkev – povedal Ján Pavol II. – vyzýva veriacich laikov, aby boli prítomní v znamení odvahy a intelektuálnej tvorivosti na privilegovaných miestach kultúry, akými sú svet škôl a univerzít, prostredia vedeckého a technického výskumu, miesta umeleckej tvorby a humanistického myslenia“.

Vychovávateľ „podľa srdca dona Bosca“ si je vedomý toho, že výchovný proces je privilegovaným priestorom, v ktorom sa odohráva podpora celostného rozvoja človeka a v ktorom sa mladým predkladá viera. Vo vyučovaní osvetľuje ľudské poznatky pravdami viery, bez toho, že by ho odvádzal od jeho vlastného cieľa a s ohľadom na výchovu k viere prehodnocuje či už komplexný zmysel kultúry, vyučovanie jednotlivých učebných predmetov, alebo samotné osobné vzťahy alebo vzťahy v rámci skupín.

Preto sa vo výchovnom procese snaží rozvíjať kultúru jednotlivca ako schopnosť utvárať spoločenstvo a počúvať ľudí a udalosti, ako povinnosť služby a zodpovednosti voči iným, a nie ako prostriedok sebapresadzovania a obohacovania. Saleziánsky vychovávateľ pomáha objavovať hlboký súlad medzi vierou a hodnotami, ktoré sleduje kultúra: zdôrazňuje úlohu evanjelia v kultúre, ktorou je zvýrazniť jej autentické výrazy, obnoviť a pretvoriť jej menej humánne prvky; privádza k postojom, ktoré pripravujú mladých na vitálne pochopenie evanjelia a na kladnú odpoveď naň.

Záver

Dovoľte mi zakončiť básňou Gabrielly Mistralovej, krátkou, ale hlboko prorockou, ktorá odpovedá na otázku, prečo sa má dnes viac ako kedykoľvek predtým hovoriť o „ohrození výchovy“ a ako sa dnes viac ako kedykoľvek predtým východisko nachádza v srdci dona Bosca:

Volá sa Dnes

Previnili sme sa mnohými omylmi, mnohými pochybeniami,
no naším najväčším zločinom je, keď opustíme deti,
zanedbávame prameň života.

Mnohé z toho, čo potrebujeme, môže počkať.
Dieťa však nie.
Práve teraz sa mu utvárajú kosti,
vytvára sa mu krv a rozvíjajú sa mu zmysly.
Jemu nemôžeme odpovedať „Zajtra“.

Volá sa totiž Dnes.
Gabriella Mistral
Nositeľka Nobelovej ceny z Chile

Pre všetkých vás vyprosujem od Pána milosť srdca vychovávateľa, ako bolo srdce dona Bosca. Všetkým vám želám plodnú výchovno-pastoračnú prácu.

Rím, 20. januára 2008
Don Pascual Chávez Villanueva
hlavný predstavený